Zápisky od Sisky

V Ugande sme už takmer štyri mesiace. Nám samotným sa tento výrok zdá nepredstaviteľný, čas tak veľmi rýchlo letí. Nedávno sa nám s Jankou podarilo dostať za hranice, konkrétne do Kene, kde bolo našim cieľom navštíviť Slovenskú ambasádu a pozdraviť Jankinu rodinu. Cesta z nášho centra až do Nairobi trvala autobusmi bez väčších prestávok takmer 28 hodín. 

Naše dobrodružstvo začalo v pondelok ráno v Kampale, kam sme dorazili v dobrej viere, že nakúpime veci pre centrum a počas dňa nám schvália víza, o ktoré sme požiadali v piatok poobede na poslednú chvíľu. V Kampale sme si po prebdenej/prespanej noci v autobuse dali výdatné raňajky v našej obľúbenej „európskej” reštaurácii, chutnú kávu, poslali domov na Slovensko nejaké pohľadnice, vybavili, čo bolo treba a keď nám podľa nášho predpokladu, vďaka Bohu, schválili víza, nasadli sme na ďalší autobus.

Tešili sme sa z nášho výletu za hranice Ugandy až do momentu, kým nás o pol noci na hraniciach takmer nedeportovali, tentokrát seriózne, lebo sme absolútne nezvládli našu vízovú situáciu. Chvalabohu, stáli pri nás všetci svätí, plus sa za nás prihovoril úplne neznámy človek zo Somálska a dostali sme pečiatku Exit Uganda. Janka si v prvom momente síce myslela, že nás touto pečiatkou idú deportovať spät na Slovensko, ale nie. Do Kene nás prijali, mohli sme cestovať ďalej. Avšak plány, ako sa o pol noci dostať z hraníc späť do Kampaly (cesta trvala cca 6 hodín), odtiaľ na letisko a na Slovensko, sa nám tvorili v mysli ako na povel. 

Po 16 hodinách v autobuse sme konečne dorazili do Nairobi. Keňa je v porovnaní s Ugandou omnoho bohatšia a vyspelejšia, má dvakrát vyšší HDP, čo sa odráža aj na infraštruktúre, vybavení a službách v hlavnom meste, teda nás privítalo relatívne moderné mesto plné vysokých budov, áut a v neposlednom rade, ľudí. V Nairobi nás prichýlila Jankina kenská rodina, ktorá býva na okraji mesta. Možno sa pýtate, ako si Slovenka našla rodinu tak ďaleko od domova. Veľmi jednoducho,  a to svojim dobrým srdcom a úsmevom jasnejším ako africké slnko. Janka bola totižto tento rok na dovolenke v Keni, po ktorej zostala na krátkom dobrovoľníckom pobyte a prebývala u tejto rodiny, ktorá si ju neformálne adoptovala. Rodina bola trojgeneračná (donedávna štvorgeneračná) a ja dodnes ďakujem Bohu a žasnem nad ich vierou, dobrotou a pohostinnosťou. Pochádzajú z nairobských slumov, no časom sa starému otcovi podarilo postaviť veľmi pekný domov, v ktorom prebýva so svojou manželkou, dcérou Lydiou a jej dvomi deťmi. V tomto veľmi peknom dome sme okrem iného po veľmi dlhej dobe opäť videli „normálnu” kuchyňu s plynovým sporákom (nie ohňom a kotlíkom ako u nás v centre) a veľkú televíziu, na ktorú sa nám stačilo pozerať aj vtedy, keď nebola zapnutá. Rodina bola skvelá. Okrem vlastnej izby, kúpeľne a množstva dobrého jedla, nás zahrnuli svojou pozornosťou, láskou, príjemnými rozhovormi, hrali sme šach, varili obed, pozerali Shreka a navštevovali všetkých možných príbuzných. Bolo krásne vidieť, ako si Janka za hoc relatívne krátku dobu vytvorila v Nairobi sieť ľudí, ktorí sa úprimne tešili, keď ju opäť uvideli. 

V Nairobi sme trávili mnoho času s rôznymi skupinami detí. Začali sme škôlkou, ktorá nedávno vznikla v dvore Jankinej rodiny. Janka začiatkom roka pomáhala pri jej zariaďovaní a robila finančnú zbierku. Teraz sa v škôlke už učilo prvých jedenásť detí, všetky boli takpovediac z ulice, ich rodičia nie sú schopní platiť školné, ale jej zakladateľka, teda dcéra rodiny Lydiah verí, že sa jej podarí vytvoriť systém financovania, ktorý bude umožňovať vzdelanie aj deťom, ktorých rodičia si to nemôžu dovoliť. Boli sme aj v detskom domove, ktorý sa okrem sirôt a chudobných detí zo slumov zameriava na deti s rôznymi hendikepmi. Deti tam okrem celoročného ubytovania a stravy majú aj škôlku a vlastných učiteľov. Detský domov bol práve vo fáze rozširovania a sťahovania sa, teda sme mali možnosť vidieť, ako sa z plechových kontajnerov presúvajú do nových dôstojných tehlových budov, kde má každé dieťa svoju posteľ a skrinku. Je až neskutočné, ako veľa pomoci a lásky sa tu nezištne rozdáva malým a bezbranných deťom, ktoré vďaka tejto podpore môžu vyrastať bezstarostne v bezpečnom prostredí a chodiť do školy. Vzdelávanie je kľúčom na ceste z chudoby. 

Naše kroky za dobrými ľuďmi, ktorí obetovali celý svoj život službe a pomoci druhým, pokračovali smerom k jednému úžasnému slovenskému kňazovi, misionárovi Martinovi, ktorý v Keni strávil už dvadsať rokov. Hovorím si, wow, tak toto je naozajstná obeta. Opustiť svoj domov, svoju rodinu a všetko, čo poznám, a budovať si zázemie niekde úplne inde, v krajine, kde mi je všetko cudzie. Martin tvrdí, že v tom nevidí rozdiel. Tu v Afrike je to rovnaké ako na Slovensku — práca a veriaci, ktorí potrebujú kňaza. Martin nás na svojej fare privítal údenými korbáčikmi a slovenskou klobásou, skoro sme omdleli od radosti. Spoločne sme prehodili zopár debát o viere, živote aj o Slovensku, dostali sviatosť zmierenia a na druhý deň sme po výdatných raňajkách lepších ako z 5-hviezdičkového hotela zamierili do nákupného centra.

Po menšom nákupe sme navštívili žirafy v žirafiom centre, v ktorom nám dali do malej mištičky niečo podobné granuliam, ktorými sme následne kŕmili štvormetrové fľakaté dámy. Odchádzali sme s dlaňami vyoblizovanými od dlhých drsných jazykov. Žirafy sme sa rozhodli navštíviť asi hlavne preto, aby sme si mohli povedať, že sme v Keni okrem ambasády a veľkého množstva detí videli aj kúsok prírody, resp. zástupcov zvieracej ríše. 

Celý náš výlet sa mimochodom niesol v duchu: Janka strávila v Keni mesiac a pol, veľa toho videla a zažila a teraz, za necelých päť dní, to musí zažiť aj Sisa. Tak som bola vystavená šialeným jazdám v rôznych dopravných prostriedkoch (je úplne bežné, že jazda MHD sa podobá skôr na diskotéku s hlasnou hudbou), žirafám, paviánom pri cestách, rôznym druhom jedla a pitia a do ruky mi bola vložená aj surová cukrová trstina, ktorú som mala rozhrýzť a vycucať. Cítila som sa ako chránené zvieratko, o ktoré sa každý staral, aby malo z výletu čo najlepší zážitok. Na druhej strane mi bola celá táto pozornosť veľmi príjemná, nemôžem sa sťažovať.

Týmto by som sa chcela aj poďakovať tej najsamlepšej spoludobrovoľníčke v hre, Janke, bez ktorej by toto africké dobrodružstvo nebolo ono. Začínam naberať presvedčenie, že by si jedného dňa zaslúžila samostatný článok, aby sa všetci dozvedeli, aká je vzácna a ako veľmi som jej za všetko vďačná. 

Cestou domov sa nás na hraniciach ešte raz pokúsili deportovať, vďaka Bohu neúspešne, a tak sme mali možnosť v ranných hodinách cestovať cez Jinju, kde sa nachádza prameň Nílu a tiež cez dažďový prales nazvaný Mabira forest. Tí, ktorí práve nespali (Janka), to mali možnosť vidieť na vlastné oči a tí, ktorí už tradične spali (ja), to mohli vidieť neskôr z Jankiných fotiek. No povedzte, nemali by ste ju radi? (-: