Zápisky od Sisky

V Ugande sme už mesiac, konkrétne 33 dní. Myslím, že sa nám podarilo celkom dobre adaptovať. Naučili sme sa niekoľko užitočných fráz v miestnom jazyku, vrátane „nendžo” – klamár/klameš, tá sa nám zíde pri hravom doťahovaní sa s deťmi alebo kolegami a „ale nindro” – ľúbim ťa, tú na nás občas pokrikujú miestni junáci. Naučili sme sa aj takmer všetky mená našich detí a kolegov a pochopili sme, že na svätú omšu v nedeľu treba chodiť o 7:30, hoci je v madi, lebo na anglickej medzi 10:00-12:00 odpadávame od horúčavy. To by nám na začiatok stačilo. 

Náš prvý mesiac sme oslávili vo veľkom štýle—guacamole nátierka na sladkom chlebíku, čerstvý domáci džús z marakují, čaj s mliekom, tiger banány (tak sme nazvali banány, ktoré chytajú čierne pásiky), zelený pomaranč (pomaranče a citróny sú tu najlepšie, keď sú zelené, čo je sranda, lebo v angličtine je teda orange green) a dračie ovocie alebo dráčik—to je v našom jazyku anona trojlupienková, z angličtiny atemoya, ktorá je náš absolútny favorit. Už teraz sa obávame konca sezóny sladkého dráčika. Za honosné snídaně téměř v trávě môžem poďakovať, samozrejme, najlepšej spoludobrovoľníčke na svete.  

Sme veľmi radostné, takmer bez starostí. K spokojnému životu nám absolútne nič nechýba, hoci občas by sme si dali bryndzové halušky alebo slaný chlieb bez toho, aby sme si ho museli predtým upiecť. Pardon, Janka ho musela upiecť. Avšak uvedomujeme si, že k šťastnému životu nepotrebujeme veľa. Máme pár kúskov oblečenia, ktoré si každú sobotu ručne vyperieme, deti majú pár hračiek, z ktorých najčastejšie využívajú futbalovú loptu a čisté papiere s farbičkami a v sobotu večer im púšťame rozprávky. Nedávno sme zaviedli pozeranie premietané na stenu cez projektor, keďže sa nám obrazovka jedného notebooku zdala príliš malá pre 56 párov očí. To však považujeme za vyššiu formu luxusu, nielen projektor, ale aj samotný notebook s filmami, keďže o tom môžu iné miestne deti len snívať. Dôležitejšie sa nám však zdajú byť milé úsmevy a oči hrajúce radosťou, vrúcne objatia, rozhovory a čas, ktorý spolu s deťmi trávime. S Jankou sme si veľmi podobné a máme mnoho spoločných drog. Okrem obľúbených druhov ovocia je to určite hudba, ktorú často púšťame aj deťom a tancujeme na ňu. Ak sa tak dá nazvať naše náhodné poskakovanie—miestni si myslia, že bieli nevedia tancovať. Iné dni si zoberieme gitaru, hráme a spievame z plných pľúc. Podotýkam, že spievame asi rovnako „dobre” ako tancujeme. Pri poslednom koncerte všetci ticho sedeli a počúvali nás. Nikto nepýtal lego, puzzle ani lepidlo na topánky. Pripadalo nám to veľmi vtipné a hovorili sme si, že určite nad nami v duchu krútia hlavami a myslia si: koho nám to sem tá charita tentokrát poslala. Reklamovať, prosím! 

Nedávno nás (mňa a Janku) náhly silný lejak uväznil v našej malej jedálničke. Keďže sa nedalo nikam ísť ani nič robiť, počúvali sme hudbu a pili čaj. Činnosť, ktorú by som na Slovensku považovala za nepodstatnú a obrovskú stratu času. Sme predsa vždy zameraní na výkon, stále musíme niečo robiť, niečo produkovať. Náhle som si uvedomila, že som asi nikdy nepočúvala hudbu len tak. Vždy som pri nej buď na niečom pracovala, cvičila alebo sa učila. Teraz som len tak sedela a vychutnávala si príjemné melódie aj múdrosti skryté v textoch. Vtedy to na mňa doľahlo. Život sa dá vychutnať do takých hlbokých detailov, že by človek ani neveril. A nepotrebujeme k tomu ani obrovský dom s bazénom, banku plnú peňazí a dovolenku na Havaji. Stačí nám zastaviť sa a užívať si prítomnosť prebiehajúceho okamihu. Pre mňa to bol dážď, príjemná hudba a skvelá spoločnosť. Blízki mi často píšu, či som naozaj taká šťastná a spokojná ako v mojich príbehoch na Instagrame. Či to nie je len forma, aby som ukázala, aký tu zažívam skvelý čas. Musím úprimne priznať, že som asi aj šťastnejšia ako na fotkách. A netuším, či to je absenciou bežných slovenských starostí alebo absenciou možností na rozptýlenie. Zrazu mi nevadí, že si dve hodiny ručne periem oblečenie alebo sa každý deň modlím s deťmi ruženec. Nevadí mi, že pred studenou sprchou (teplá voda nám absentuje) najskôr 10 minút splachujem húfy mravcov, aby som sa mohla ako-tak v súkromí osprchovať. Veď čo by som tu inak celý ten čas robila. Kiná, divadlá, športoviská a iné lapače pozornosti by tu človek len márne hľadal. Nikam sa neponáhľam. A zrejme práve to stojí za mojou spokojnosťou. Premýšľam, ako si toto nastavenie udržať na Slovensku, kde máme automatické práčky a míňame financie na rôzne druhy zábavy.

K fotkám: ponožky naľavo sú v procese prania. Z oranžovej hliny (ktorú ešte trochu vidno na pätách, zvyčajne je celý spodok oranžový) sa dajú vyprať takmer do biela. Celkom ma to fascinuje.

Napravo je naše najmenšie dieťatko, ktoré k nám nedávno prišlo. Lomen má 3 roky, prišiel so 14-ročným bratom Lokekom ako utečenec z Južného Sudánu. Ich mamina zomrela v utečeneckom kempe. Po troch týždňoch u nás robí obrovské pokroky, je radostný a rád sa hrá.

Pri dnešnej rannej modlitbe zamestnancov som si uvedomila jeden obrovský rozdiel medzi modlitbou tu a modlitbou na Slovensku. Tu sa začína modlitba vždy chválou Boha a veľa veľa veľa sa ďakuje. Ak sa o niečo prosí, tak o múdrosť, trpezlivosť či dážď, ktorý by polial úrodu. Ľudia sú veľmi silní, nepočuť ich sťažovať sa, koľko majú práce alebo aký majú ťažký život. Že máme ako bieli viac peňazí a máme sa lepšie prijímajú ako fakt. Nezávidia nám, skôr sú vďační, že sme sa rozhodli finančne podporovať lokálne komunity a dokonca sme sem fyzicky prišli, aby sme pomohli. Možno ich v tom zčasti podporuje aj hrdosť. Avšak zdá sa mi, že na Slovensku sme často pohltení tým, čo nám chýba, a preto Bohu rýchlo predkladáme svoje prosby, aby sme mali lepší, šťastnejší, naplnenejší život. To, čo už máme, a že nie je toho málo, nám často uniká. Tu je to úplne opačne. Ľudia sú vždy v prvom rade vďační za dar života, dar komunity, v ktorej žijú, dar jedla, ktoré môžu požívať… Vďačnosť za úplné „samozrejmosti” z nášho pohľadu. To je asi ďalšia z ingrediencii šťastného života, ktorú si budem chcieť v sebe hlboko zakoreniť a starostlivo pestovať aj po mojom návrate domov.