„Hm, Ľuda čaká náročné obdobie.” Poznamenal Samo. Pozornosť z jeho nejasných odpovedí sa upriamila na debatu o revolučných rokoch. Nateraz bol zachránený.
„Možno preto sme sa tu ocitli. Myslíte, že ho s ním budeme musieť celé prežiť?” moja otázka sa stretla s desivým výrazom v očiach dvoch členov z našej štvorčlennej posádky. Kajo bol stále zahladený do denníka. „Bol to pánko, tento Štúr. Nevzdával sa, ani keď mu o vlastný krk išlo. A mal za sebou rovnako šialených ľudí. Hľadala ich uhorská polícia a oni sa kľudne vybrali na akýsi zjazd do Prahy. Dokonca vytvoril národnú radu a zorganizoval ozbrojené povstanie.”
„So žiadnymi obrovskými výsledkami.”
„Nepovedal by som, že so žiadnymi.” Samovu myšlienku vyvrátil Janko úplne opodstatnene. „Určite sa im vtedy zdalo, že ich tvrdá práca neprináša takmer žiadne ovocie. Napokon, zdá sa to aj nám teraz, keď si čítame Ľudove slová a vidíme stav krajiny. Avšak prenesme sa späť, kde žijeme my? Na Slovensku. Nie v Maďarsku. To znamená, že ten neustály nátlak sa im podarilo nejako vystáť a ak to neboli oni, tak to bol možno niekto iný v budúcnosti, kto dal maďarskej okupácií konečne čiernu bodku. Avšak keby nebolo ich zapálenosti, možno by to ostatní ľudia už dávno vzdali a poddali sa. Štúrovci sa na slobodnom Slovensku, aspoň podľa Ľudových slov, významne podieľali.”
„Pravda. Takých štúrovcov by nám trebalo aj do dnešného Slovenska, čo?” zavtipkoval Kajo. Bála som sa, že sa naša debata zvrhne na politiku. V tej oblasti som naozaj nikdy nevynikala, chalani by rýchlo odhalili moje medzery.
„No, to si predstav, ako by to vyzeralo.” Zasmial sa Samo.
„Keby je Ľudovít Štúr prezidentom, tak si myslím, že ak by nedokázal spraviť nič iné, tak aspoň ľudia by mali iný pohľad na Slovensko. Ak dokázal zmobilizovať v tom období ľudí pre dobrú vec, tak mu rečnenie zrejme išlo. A svoje myšlienky jednoducho prenášal do myslí druhých. Určite by sa každý na slovenskú situáciu díval inak, len preto, že to povedal Štúr. A túžili by vlastnoručne pomôcť.”
„Vlastné telá by pre Slovensko obetovali. Zavrieť by sa dali, ak by bolo treba. Ako Hodža s Hurbanom.” Doplnil Janka opäť Kajo. Fantazírovanie o osude Slovenska im evidentne prinášalo veľké potešenie.
„Ja si myslím, že by dokázal spraviť čosi iné. Bol to človek s veľkým duchom a víziami. Určite by mal mnoho nápadov, ako zmeniť… veci.” Túžila som sa zapojiť do debaty, no hneď som to oľutovala.
„Aké veci?” opýtal sa so záujmom Kajo. A bola som nahratá, nemala som tušenia, čo v tej chvíli povedať. Len som koktala:
„Nooo… veď ako zmeniť ekonomickú situáciu napríklad. Zvýšiť životný štandard u ľudí. Nedávať im toľko dôvodov na sťažovanie sa.” Chalani utíchli, snáď moja nejasná odpoveď zabrala.
„To by bol riadny pánko, keby sa mu podarilo umlčať sťažnosti ľudí…” Pokýval uznanlivo hlavou Samo. „Ale ľudia sa sťažujú asi v každej krajine, nikde nie je dokonalo. Otec vraví, že ani v Nórsku nie. V zime mu tam chýba slnko. Ale väčšine Nórov to vraj neprekáža. Avšak on tvrdí, že určite by sa na to sťažovali, keby mohli. Ale čo zmôžeš, proti prírode? Nič, len presťahovať sa.” Neverila som vlastným ušiam. Musela som sa presvedčiť, či sú to naozaj Samove ústa, ktoré vypustili túto myšlienku. Isto som naňho dobre dlho civela, lebo čoskoro do mňa Janko pichol prstom.
„Zobuď sa Kaja.”
„Ach, sorry. Len som nemohla uveriť tomu, čo práve Samo povedal.”
„Je to tak.” Priznal sa inkriminovaný. „Viem, že ja nadávam na Slovensko stále. Ale pravdou zostáva, že takisto ako žiaden človek nie je dokonalý, ani krajina nemôže byť.”
„Pravda. Viete, tak som premýšľal, že… môžeme si čítať Štúrov denník, chodíť na divadelné predstavenia čí spoznávať Slovensko devätnásteho storočia prostredníctvom ľudí, ktorých stretávame na uliciach, ale mám taký vážny pocit, že ak sa jedného pekného dňa chceme dostať domov, nevravím, že mi tu je zle…” Kajo urobil malú pauzu, počas ktorej sa nám nenápadne stretli pohľady. Usmial sa. „Ale domov je domov, samozrejme, tak musíme stretnúť veľaváženého pána Ľudovíta Štúra osobne. Cítim, že on je kľúčom ku všetkým našim odpovediam. Bez neho sa nikam nepohneme.” Dorozprával a my všetci sme zostali premýšľať v tichu, akoby nám práve odhalil teóriu o podstate vesmíru.
„Stretnúť… jeho?” Janko nahlas preglgol a ukázal prstom na denník, ktorý držal náš pán predčítač v lone.
„Presne Karol. Veď to je asi také pravdepodobné, ako stretnúť Andreja Kisku, či Róberta Fica.” Zosumarizoval naše šance Samo. Z jeho pohľadu boli naozaj dosť nízke.
„Nie, nie chlapci. My máme v tomto svete niečo, čo v tom našom nemáme.” Vyslovil záhadne.
„Čooo?” spýtali sme sa všetci traja takmer jednohlasne.
„No predsa kontakt na jeho blízku osobu. Brata Karola.”
„Aha, myslíš toho, čo nás vyhodil z jeho domu?” zasmiala som sa jeho nápadu. Nebol zlý, ale s Karolom Štúrom sme nemali zrovna tie najlepšie vzťahy. K sebe na kávu by nás určite nepozval.
„Veru, to nie je dobrý nápad.” Pridal sa aj Samo. Náhle akosi pobledol, akoby sa niečoho zľakol. Janko mlčal. Opäť som mala pocit, že niečo taja.
„Noo, ja som tak premýšľal, že možno by sme mohli ísť k nemu na omšu a odchytiť ho po nej. Vysvetliť mu, čo je vo veci a tak… Možno by pochopil.”
„Nezdá sa ti, že je tam v tej vete akosi primálo možno? Skús pridať ešte jedno.” navrhol Samo ironicky.
„No hej, ale čo iné chceš robiť? Ty si ten, ktorý sa chce krvopotne dostať domov. Asi najviac, z nás tu prítomných.”
„Hm, neviem bratu…” zamyslel sa. „Rob čo chceš, ja už naozaj netuším.” Bol to náznak sĺz, lesknúci sa v Samovych očiach alebo sa mi to len zdalo? „Keď ja naozaj chcem ísť už domov.” Áno, teraz sa takmer rozplakal. Vypäté situácie si žiadajú vypäté činy…
„Ale čo si padol z hrušky Samo? Nerev! Veď to nie je až také zlé.”
„Nie je to až také zlé? Sme uväznení v devätnástom storočí a netušíme, ako sa dostať domov. Neviem si predstaviť nič horšie.”
„Ja si myslím, že je to všetko len o tvojom prístupe.” Nenápadne som vstúpila do napätej konverzácie dvoch kamošov. „Vieš… napríklad ja toto celé beriem ako jedno dobrodružstvo. Neuveriteľnú príležitosť spoznať život mojich predkov. Niečo sa o ňom naučiť a obohatiť si ducha.”
„Obohatiť si ducha?” zasmrkal.
„Jasné. Ako sa vraví, že knihy sú prostriedkom na obohatenie ducha. Že sa v nich veľa dozvieš a posunú ťa vpred v živote. Získaš nové obzory, pohľad na svet okolo teba a tak…”
„Mne môj pohľad úplne stačí.” Z tónu jeho hlasu som cítila totálnu zanovitosť. Avšak mne práve napadla brilantná myšlienka.
„Vidíš? Možno to je dôvod prečo sme tu! Možno chce nejaká vyššia moc zmeniť tvoj negatívny pohľad na Slovensko!”
„Karolína neváľaj celú vinu na mňa! Že sme sa tu ocitli len kvôli tomu, lebo som frflal a sťažoval sa.”
„Hm… no bolo to v Štúrovom dome. Možnože ťa začul z diaľky.”
„Myslím, že stačilo kamaráti.” Kajove slovo rozvahy opäť zasiahlo. „Za prvé, na Slovensko sme frflali všetci…”
„Ja nie.” Prerušila som ho, no vzápätí som si uvedomila, že to aj tak nikoho nezaujíma. Nenápadne som sklopila zrak do trávy. Kajo sa zhlboka nadýchol a pokračoval:
„Frflali sme, číže ak si niekto zaslúži lekciu, tak to nie je len Samo. Všetci,” toto slovo zreteľne zdôraznil, „sa máme čo učiť. Za druhé, dnes to vyzerá na dážď, takže by sme sa mali pohnúť. Z tohto miesta aj tak nič nedokážeme.”
„A čo chceš teda robiť?” opýtal sa so záujmom Janko.
„Mal som v pláne navštíviť pána Karola Štúra počas omše v kostole, ale ako si dobre spomínam, tak jeho omše sú ráno o ôsmej, čiže šancu sme už premeškali.”
„Dnes nie je o ôsmej, ale o desiatej. Každý druhý deň je tak.” Samo mu takmer skočil do reči. Akýsi bol uponáhľaný, nesvoj.
„To vieš odkiaľ?”
„Bolo to tam predsa na dverách napísané. A keďže včera bola o ôsmej, dnes musí byť o desiatej.” Vysvetlil a potom ešte dodal: „Včera som si všimol.”
„Ach tak. No dobre teda.” Kajo zamyslene zažmúril na oblohu. „Čo tipujete decká? Podľa mňa ešte nie je desať hodín.”
„Určite nie. Keď sme odchádzali z centra, bolo niečo po ôsmej. A to bolo tak max hodinku nazad.” Snažil sa určiť približný čas Samo. „Čiže môže byť niečo okolo štvrť na desať.”
„Výborne. Máme teda ešte aj čas vytvoriť si plán. Poďme na to.”
Celá debata | RSS tejto debaty