Zvyšní dvaja členovia našej posádky si už stihli kúsok od posedu založiť oheň, na ktorom opekali krajce chleba. Navyše, dnes sa dosť ochladilo. Sedieť pri teplom ohníku nebude na škodu. Určite si bude Kajo chcieť zrána niečo prečítať a vytvoriť plán na dnešný deň.
Pozrela som naňho. Všimol si to. „Je ti zima? Môžem ti dať mikinu, na ktorej sme spali.” Tentokrát som ho nepokarhala za nesprávne použitie slova zima. Hoci by sa mi niečo teplé na oblečenie zišlo, nemohla som dopustiť, aby on chodil celý deň v krátkom rukáve. Preto som nesúhlasila.
„Na ktorej sme spali?” zopakoval Samo posmešným tónom. Ako dvojročné dieťa, ktoré objavuje svet, učí sa rozprávať a opakuje každé jedno slovo, ktoré mu poviete.
„Hádam si si nemyslel, že budem spať na holých doskách, zatiaľ čo ty sa vyvaľuješ v mäkkom sene.” Cítila som, že medzi dvoma kamarátmi vzniká akýsi konflikt. Samo mal potrebu Kaja akosi zosmiešňovať kvôli tomu, že spal v noci pri mne a Kajovi už jeho správanie liezlo poriadne na nervy. Mrazivým tónom a dodal: „Zaujímalo by ma, odkiaľ máš ten chlieb bratu.”
Samovi sa výsmešný výraz z tváre ihneď stratil. „T-to… t-to sme vzali z tržnice.” Vykoktal. „Pre nás všetkých.”
„Z tržnice? Vy dvaja ste boli na tržnici? A vzali?” Kajo pokračoval vo vyšetrovaní. Pravdupovediac, aj ja som mala pocit, že mi tu čosi nesedí. Správali sa podozrivo. Janko pre istotu mlčal ako hrob.
„No áno. Niekto sa predsa musí starať o naše žalúdky, no nie?” Tak. Najlepším spôsobom obrany je tváriť sa, že on je neviniatko a všetko robí napokon len pre nás a naše dobro. „Nuž a vzali… no vzali. Peniaze predsa nemáme.” Pokrčil plecami, no potom rýchlo dodal: „Nebojte, nikto si nás nevšimol. A nikomu nebude chýbať. Bola ich tam kopa. Určite by do poobedia len zostarli a vyhodili sa.”
„Bratu, žiješ v devätnástom storočí. Tu sa potrava nevyhadzuje, ale dáva sa zvieratám.”
„No dobre, dobre. Čo sa stalo, stalo sa. Teraz si sadnime a pekne sa spolu naraňajkujme. Vzali sme aj kúsok masla.” Samo vytiahol z tašky hustožltú kocku zabalenú v textilnej handričke. My dvaja sme len pokrútili hlavou. Čo s ním. Snažil sa. Dúfala som, že by nekradol za iných okolností. Ja by som teda nekradla vôbec. Radšej by som si vypýtala. Vo viacerých obchodoch. Určite by sa v jednom našiel nejaký dobrý človek.
Opekaný chlebík s maslom na raňajky veru nie je zlý nápad. Navyše v našich podmienkach nebol dôvod sťažovať sa. Dva krajce zaplnili môj žalúdok do sýta. Rozhodla som sa teda, že keď chlapcov Kajo tak vyhrešil, ja ich trošku poteším a poďakujem sa im:
„Chalani ďakujem za krásne raňajky. Nič lepšie som si ani nemohla priať.” Úprimne som sa usmiala.
„Veru, nič lepšie. Možno kúsok opekanej slaninky, cherry rajčinky, horčicu a limonádu. Ale inak všetko dokonalé.” Zavtipkoval Kajo. Už sa teda nehneval ani on. Pozrel na mňa: „Prečítame si?”
„No jasné.” Súhlasila som a siahla po taške, no Samo náhle prerušil:
„Túto noc som mal Ľudov denník ja. Chcel som si isté veci v hlave uistiť, tak som si odznova čítal. Zaujímavé čítanie.” Vyslovil a vytiahol čiernu, kožou potiahnutú knihu, zo svojho vaku. Nechápavo som naňho pozrela. Absolútne som si nevšimla, kedy mi ho včera zobral. Zrejme vtedy, keď na nás zaútočil medveď. Nečudovala som sa však jediná.
„Ty si čítal? A potme? Mobil máš predsa vybitý.” Podozrieval ho Karol.
„Noo… veď s tou lampou, čo zobral Janko zo Štúrovho domu.”
„Ahaa. A v nej bol olej? Fungovala? Po sto sedemdesiatich rokoch?”
„Ako si môžeš byť istý, že ju nikto po ňom nepoužíval? Bolo tam trocha.” Samo sa snažil znieť čo najprirodzenejšie, ako to išlo, no mala som pocit, že niečo skrýva. „Inak by som asi nečítal, keby tam nebol olej. Ťuk, ťuk Karle. Trošku logiky by ti nezaškodilo do týchto rán.”
„No veď ok. Len sa pýtam.” Z Kajovho ľahostajného tónu sa dalo čítať, že mu taktiež nehltá všetko aj s navijakom. Avšak nechal to tak, natiahol ruku za denníkom a bez ďalšej diskusie začal čítať:
„11. december 1848
Pero trasie sa mi od vzruchu, keď roky revolučné chystám sa na papieri na večnosť uchovať. Veruže potvrdiť môžem, že revolučnými boli. Už v septembri roku 1847 vstúpil som na pôdu snemu Uhorského ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen, čo umožňovalo mi dôslednejšie obhajovať moje národné a sociálne postoje. Hneď v októbri istého toho roku stal som sa poslancom snemu uhorského a v novembri rečnil som po prvýkrát. Najväčším protivníkom mojim bol mi pán Lajos Kossuth, s ktorým hoci sme sa v niektorých otázkach sociálnych aj zhodli, no v chápaní princípu národnej slobody sme sa diametrálne rozchádzali. Obdobie zasadania snemu uhorského prerušila jar roku štyridsiateho ôsmeho, nazývaná aj jarou národov. Marcové zákony novou uhorskou vládou súc prijaté zrušili cirkevný desiatok, zemepanský deviatok, zaviedli všeobecné zdanenie, zrušili nescudziteľnosť pôdy. Chudobnému ľudu poddanému evidentne svitalo na lepšie časy – zákony dávali im väčšiu mieru slobody. Zároveň však hrozila nám silnejúca maďarizácia, z dôvodu ústupkov vlády viedenskej voči Pešti, otázky miery nezávislosti Uhorska týkajúcich sa. Preto skoncipované boli Žiadosti slovenského národa, v ktorých spojili sme požiadavky národné so sociálnymi. Boli našim prvým národnopolitickým programom, ktorý výhlásený bol 11. mája roku 1848 v Ondrášovej pri Liptokom sv. Mikuláš. V štrnástich bodoch žiadali sme hlavne o uznanie slovenskej svojbytnosti, vlastný snem a národný jazyk slovenčinu, ktorá používať sa bude aj v stykoch verejných od úradov cez základné školy až po univerzity, zastúpenie pomerné poslancov slovenských v uhorskom sneme, zrušenie poddanstva, právo volebné pre všetkých obyvateľov Uhorska a taktiež aj prepustenie Janka Kráľa a Jána Rotaridesa z väzenia, ktorí väznení boli pre verejné poučovanie ľudu o nových zákonoch, ktoré prijaté boli. Za spísanie toto vydaný bol na nás zatykač. Ja, Jožko Hurban a Miško Hodža skrývať sa odvtedy museli sme, lebo by maďari krutí aj nás do žaláru posadili. Odtiaľ by sa nám veru ťažko riadili veci slovenské. Napriek neustálemu skrývaniu podarilo sa nám zúčastniť sa zjazdu slovanského, ktorý konal sa v júni v Prahe, tej matke stovežatej. Na zjazde rokovali sme o štátoprávnom usporiadaní Rakúskej monarchie. Významní predstavitelia slovanských národov žijúci prevažne v monarchii habsburskej prijali koncepciu austroslavizmu, teda prebudovania monarchie Rakúskej na federatívny štát, kde tak Slováci a ako aj národnosti iné, mohli by mať snem vlastný a komunikovať v jazyku svojom. Na čele tohto usporiadania národného zostala by Habsburská monarchia. Avšak vymôcť si akékoľvek národné práva od vlády maďarskej zdalo sa neuskutočniteľným. S Jožkom sme sa teda rozhodli bojovať. Človek múdry dokáže aj chrám postaviť z polien, ktoré mu druhí pod nohy hádžu. V septembri sme preto vo Viedni utvorili Slovenskú národnú radu. Politickými predstaviteľmi stala sa trojica naša, ja, Miško a Jožko. Národná rada vyhlásená bola za jediného vykonávateľa moci na Slovensku a odmietla poslušnosť vláde maďarskej. Krátko po jej založení, vyzvali sme Slovákov do povstania ozbrojeného, za vydobytie si práv, ktoré prináležali nám. V priebehu roka konalo sa viacero bojov, no výsledok sa veľkej slávy nedočkal. Rakúšania nás viackrát v bojoch zradili, pomoci nedočkali sme sa, nový panovník František Jozef I. nepovolil nám opätovne vydávať národné noviny, ktorých tlač zastavená v revolučných dňoch bola a navyše vydal oktrojovanú ústavu, ktorá za okolností žiadnych nepripúšťala odčlenenie Slovenska od Uhorska. Revolúcia skončila sa 13. augusta roku štyridsiateho deviateho, keď maďarské vojská porazené boli za pomoci rakúskych a ruských vojsk v bitke pri Világoši. Dnes, takmer štyri mesiace po ukončení revolúcie, ktorá určite do dejín zapíše sa, môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že Slovákom pomohla len v zrušení poddanstva. Národnostná otázka zostala aj po týchto krušných a búrlivých časoch nevyriešená, kraj náš slovenský, pod maďarským bičom stále utláčaný.”
Karol s posledným vydýchnutím dodal: „September 1847. Tam sme práve teraz.”
Celá debata | RSS tejto debaty