Zápisky od Sisky

„Takže… ako to urobíme?” uprel na mňa zrak. 

Náhle som nevedela, čo mám robiť. Alebo skôr hovoriť? Odpovedať? Vzduch okolo mňa sa poriadne zmenil. Preriedil. Dostala som sa do úzkych. Občas som sama pred sebou priznávala, že mi Kajo bol celkom sympatický. Najmä, keď sa ma pred všetkými zastal, aby si zo mňa nerobili srandu. Ale neverila som, že by som ja bola sympatická jemu. Určite to robil len preto, že vo vnútri bol neskutočné milý a dobrý človek. No čo by to chcel urobiť?

„Ako… čo myslíš?” zakoktala som. Hlúpa hus. Raz sa na teba upriamene pozrie a ty sa nevieš vyjadriť.

„Ako budeme dnes v noci spať?”

„Ahá… žeby… po ležiačky?” čo tým myslí? Určite som sa kvôli tomu červenala od ucha k uchu. Bola som rada, že sa už takmer celkom zotmelo. Aspoň ma nemá možnosť tak rýchlo odhaliť. Vôbec som však netušila, že keď s ním zostanem sama, tak sa celá moja silná ženská osobnosť zosype ako domček z lega. Čo z lega. Z domina. 

„Ach Karolína. Kľudne rovno povedz, že chceš spať na lavičke. Ja ti ju uvoľním. Nemusíš sa preto ostýchať.” 

„Noo… dobre teda… Ak ti to nebude vadiť?” odpovedala som nevinne. Tak je to správne! Zamaskovať svoju sklesnutú osobnosť za túžbu po drevenej lavičke. 

„Absolútne. Len som tak premýšľal, že…” náhle sa nedokázal vyjadriť ani on. Zrejme sa mu aktuálna situácia tiež nezdala taká jednoduchá, ako napríklad ranné kráčanie do školy. „Tak som premýšľal, že ak bude túto noc rovnaká zima ako bola tú predošlú, tak sa celkom isto nevyspíme.”

„Myslíš, ak bude chladno?” vôbec som si neuvedomovala, že som ho práve poúčala o správnosti slovenského jazyka. Robilo to moje podvedomie. Zvyšok mozgu mi, totižto, už asi prestal fungovať. Nechápala som, čo sa deje. 

„Áno.”

„Ahá, no… tak…”

„Tak by sme sa asi mali držať pri sebe…” nenápadne navrhol, no potom rýchlo dodal: „Ako včera, keď sme všetci štyria ležali v senníku.” Dlaňami sa zapieral o okraj lavičky a zrakom stále spočíval na mne. To som ja nedokázala. Dívala som sa všade, len nie naňho. Celý svet naokolo bol náhle extrémne zaujímavý. Aha, hviezda na oblohe. 

„Hm, v pohode. Tiež som premýšľala nad tým, že tu v noci asi zamrznem. Takže… súhlasím.” Vysúkala som zo seba napokon. 

„Okej… tak… ľahneme si?”

„Ľahneme si.” Konečne som sa odvážila naňho pozrieť a dokonca sa aj usmiať. Vo svetle mesačného svitu pôsobil dosť bledo. Ktovie, či to bolo len tým slabým svetlom, alebo bolo za tým aj niečo iné. Tak som si priala, aby to bolo niečo iné. 

Rýchlo si prevliekol mikinu cez hlavu a prestrel ju na podlahu. 

„Nie, to nemušíš!” zaprotestovala som.

„Nebudeme predsa ležať na holom dreve.” Rukou mi naznačil, aby som si ľahľa prvá. Zamračene som poslúchla. Bolo mi ho ľúto, takto určite zamrzne.

Zložila na ľavý bok, chrbtom k nemu. Ľahol si za mňa. Len tak-tak sa zmestil. Tiež bol dosť vysoký, ako Samo. Jeho teplá dlaň sa dotkla môjho pravého ramena.

„Ehm, môžem?” spýtal sa chrapľavým hlasom. 

„Jasné.” Snažila som sa znieť úplne normálne, no moje vnútro sa triaslo. Keby neležím, tak by ma to celé asi odrovnalo. Totálny knockout. 

Pritúlil sa ku mne. Úplne. Zo zadu som registrovala celé jeho telo, od nôh až po nos, ktorým sa mi zaboril do vlasov, zatiaľ čo vpredu jeho ruka krížila moje rebrá. Čo ako zvláštne či neprirodzene som sa v tejto pozícií cítila, musela som priznať, že to zaberalo. Bolo mi teplejšie. A rozhodne som netvrdila, že to nebolo príjemné. 

Nenápadne som prstami pravej ruky prešla k jeho dlani, ktorá objímala moje spodné rebrá na ľavej strane. Bola teplá. Túžila som sa na nej ohriať. Moje končeky prstov našli tie jeho. Jemne ich podvihol, aby si ich mohol prepliesť s mojimi. Usmiala som sa. Stále som nechápala, čo sa práve dialo, no bola som tomu rada. Vedela som, že Kajo je dobrý chalan. Po smrti otca pomáhal jeho mamine ako len vedel. V lete, keď sme všetci chodili po kúpaliskách a kupovali si zmrzlinu, chodil on pomáhať na stavby. Brigádoval, aby rodine finančne dopomohol. A nikdy sa na nič nesťažoval. Vraví sa, že smrť milovaného človeka dokáže osobnosť veľmi poznačiť. Ja som mala pocit, že Karol v poslednom roku neskutočne dospel. Nevravím, že prestal vystrájať s chalanmi, či nosiť domov zo školy päťky v žiackej. Aj keď len občas. Ale bolo v ňom niečo, čo vravelo, že už to nie je ten malý, pojašený Kajo, ktorý dáva dievčatám pripináčiky na stoličky. 

„Dobrú noc.” Zašepkal. „A sladké sny. Vidíme sa ráno.” Vydýchol. Jeho teplý dych ma pošteklil na krku. Opäť som sa usmiala. 

„Dobrú,” odpovedala som a zavrela oči. Viac slov nebolo treba. Naše prepletené prsty na mojich rebrách zmiešané s vôňou dreva mi úplne stačili. 

Kapitola 9

V noci som sa párkrát zobudila, lebo moje telo už odmietalo ležať v rovnakej na drevených doskách posedu. Tlačili ma z každej strany. Nechápala som, ako môže Kajo spať tak pokojne. A možno nespal. Možno sa tiež prevaľoval, ibaže v momentoch, v ktorých som si ja užívala svoje minúty hlbokého spánku. Keď som sa poslednýkrát zobudila a chystala sa prevaliť, bolo v malej miestnosti už úplné svetlo. 

Karol nespal. Jeho prižmúrené oči ma uprene pozorovali. 

„Dobré ránko.” Usmial sa. 

„Dobré. Ako sa ti spalo?” 

„V pohodičke. Len tu spala vedľa mňa lodná turbína, čo mi občas narúšalo pokojné vlny, ale inak všetko ok.” Zamrazilo ma. Tak predsa som sa pretáčala príliš a on si to všimol.

„To ma mrzí.” Zašepkala som.

„To je v pohode.” Usmial sa. 

„Tebe sa na tých doskách dobre spalo?” 

„Celkom hej. Zrejme som mäkší ako ty, takže som nemal potrebu meniť polohy.” V rýchlosti som si ho premerala. Mäkší rozhodne nie. Dalo by sa povedať, že len väčší a svalnatejší. Futbalista. Ale rozhodne nie mäkší. Preto som skonštatovala:

„Hmm, nemyslím si.”

„A navyše, mal som pri sebe parádny radiátor. Komu by sa dobre nespalo.” Bolo to také príjemné. To, čo hovoril. Spôsob, akým sa na mňa pozeral. Len tak sme vedľa seba ležali, dívali sa jeden druhému do očí a naše pery sa usmievali. 

„To ja som sa ti chcela poďakovať. Naozaj mi bolo teplejšie, keď si ma objal.” 

„Nuž, ľudské telo je najlepší radiátor v takýchto prípadoch.” Túžila som, aby ten moment trval naveky. V histórií či v súčastnosti. Na tom veľmi nezáležalo. No mala som pocit, že neprešla ani jedna celá minúta a našu idylku narušil zdola Samov uškriekaný hlas:

„Vstávajte hrdličky. Už je osem hodín.”

Karol otrávene prevrátil očami. „Zaujímalo by ma, odkiaľ vie, koľko je hodín, keď hodinky nenosí a telefón mu už skapal.”

„Hm, budeš sa ho musieť opýtať.” Vyslovila som takmer pošepky a pomaly sa zodvihla do sedu.

„Počkaj Kajuš.” Takmer skríkol a schytil ma za ruku. Zdalo sa, že som nebola jediná, koho jeho nečakané správanie prekvapilo. Otočila som sa späť na neho. Popustil zovretie, no naše dlane sa stále dotýkali. Vnímala som to všetko.

„Len… len som ti chcel povedať, že sa som veľmi rád za príležitosť stráviť noc v posede práve s tebou.” Nastalo ticho. Nielen, že som nevedela, čo mám povedať, ale navyše som ani len nedokázala otvoriť ústa. Nanešťastie on pochopil moje mlčanie ako znak toho, že to všetko asi trochu prehnal. Preto cúvol:

„Vedľa Sama by sa mi predsa tak dobre neležalo. Obaja sme veľký a tlačili by sme sa tu.”

„Samozrejme.” Usmiala som sa. Teraz alebo nikdy. Moje vnútro sa triaslo, no adrenalín mi dodával odvahu. Dokážem to. Naklonila som sa k nemu a vtlačila mu bozk na líce. Bolo teplé. Skoro som pri tom omdlela. 

„Mali by sme ísť.” Zašepkala som a postavila sa na nohy. Cez okno som ubezpečila chalanov, že za sekundu sme dole.