6. marec 1844
Čím viac sme sa my Slováci snažili svojbytnosti pre svoj národ vydobyť, tým väčšmi maďarská iniciatíva bojovala za potlačenie naše. Neustále napätie, perzekúcie a tlaky na odstránenie moje z funkcie zástupcu pána Palkoviča, ktoré zosilneli výrazne po zaslaní Prosbopisu cisárovi vo Viedni, vyhrotili na úplnom sklonku roka 1843. Definitívne ma pozbavili funkcie zástupcovskej. Samozrejmé je, že táto udalosť veľká, nepekná, srdce moje raniaca, nezaobišla sa bez ohlasu zo strany študentov mojich a niektorých kolegov učiteľských. Avšak všetko márne bolo. Na srdcia zatvrdnuté, tlčúce v hrudiach maďarských ľudí kompetentných, za moje nešťastie zodpovedných, nezabralo nič. Študenti moji verní, bojovného ducha majúci, odmietali nechať celú situáciu len tak ledabolo ležiacu. Na protest sa 22 z nich rozhodlo odísť z lýcea. Veru udalosť to bola preveliká. Junáci mohutní, pri odchode hrdlá vypínali, pieseň Janka Matúšku skomponovanú pre túto udalosť nôtili. Ej, oči moje plakali nad osudom národa nášho, keď sa slová piesne Nad Tatrou sa blýska ozývali v tónoch ľudovej piesne Kopala studienku. Text to bol velebný, do boja volajúci, Slovensko prebúdzajúci. Hrdý bol som na chlapcov, že vzoprieť sa mocnostiam uhorským schopní boli, no žiaľ nad situáciou aktuálnou ohromnejší bol. Trinásti zo študentov, prijdúc o možnosť vzdelávať sa, rozhodnutí sú dokončiť si svoje štúdiá v Levoči. Janko preto svoju pieseň zapísal pod názvom Prešporskí Slováci, budúci Levočania.
„Čo sa to stalo? Pozbavili ho funkcie?” nebola som si istá, či som správne pochopila celý sled udalostí.
„Vyhodili ho z roboty.” Laicky prerozprával správu Kajo. „Keď učil na katedre. A potom dvadsaťdva študentov z tej katedry odišlo.”
„To som pochopila. Na protest. To musel byť krásny pocit, nie? Vidieť, že študenti si ťa vážia natoľko, že opustia školu, keď teba tam už niet.”
„Hm, poznajúc trochu Ľudovu náturu, povedal by som, že to bola tá posledná vec, na ktorú vtedy myslel. Čokoľvek by vymenil za to, aby katedra fungovala.” Okomentoval moje nadšenie z odchodu študentov Janko.
„No, asi tak. Pri jeho zapálení v boji za Slovensko asi ťažko myslel na seba.” Samova sarkastická poznámka neobišla moje uši.
„Okej, priznávam. Hlúposť som povedala.”
„Ale chlapci, veď Ľudo tu píše, že bol hrdý, keď videl, ako sa Slováci vzopreli maďarským mocnostiam. Ibaže žiaľ nad osudom národa bol väčší. Čiže Kaja dostáva červeného bludišťáka za príspevok do diskusie. Sorry, na zlatého to nebolo.” Bola som Kajovi nesmierne vďačná, že sa nepridal na stranu ostatných, no rozumne, na základe prečítaného textu, zhodnotil situáciu. Na mysli mal však aj čosi iné: „Čo ma však prekvapuje, že nikto z vás si nevšimol to, ako vznikla naša slovenská hymna? Spievali predsa Nad Tatrou sa blýska, nie?”
„A fakt!” súhlasili sme.
„Zrejme sa tá skladba ujala natoľko, že si ju neskôr zvolili za štátnu hymnu. Rád by som vedel, odkedy sa používa.” Zamyslel sa Kajo.
„No Slovenská republika vznikla v roku 1993. Tak odkedy asi…” poznamenal opäť sarkasticky Samo. Ktovie, čo bolo v tej jeho rybe. Akýsi bol vymenený. Alebo to bol opäť len Samo?
„Mne sa zdá, že sa ten text používal aj počas Česko-slovenska. Že naša hymna bola v podstate spojená s tou českou.” Obohatil nás svojimi vedomosťami Janko.
„Hm, zaujímavé. Takže aspoň vidíme, ako dokáže jedna udalosť ovplyvniť krajinu na toľké roky. Celé to vzniklo ako protest pár študentov proti tomu, čo sa dialo v ich okolí. A teraz to skoro päť a pol milióna spieva pri každej národnej príležitosti. Hrdo sa bijú do sŕdc a vravia si, my sme Slováci.”
„A pritom niektorí z nich väčšinu času ani nie sú hrdí. Všakže, Samo.” Konečne som mala možnosť mu tie narážky nejako odplatiť. Teraz, keď sme všetci mali pocit, že sme pyšní na našu krajinu a na ľudí, ktorí ju urobili našou, bolo vhodné to celé trošku vytmaviť čiernej ovci slovenského národa. „Iba keď sa hrá hokej, napríklad.” Dodala som. „A pripomína mi to, že nemusíte byť veľkí na to, aby ste robili veľké veci. Všetci z nich boli len študenti nasledujúci profesora. A vďačíme im za našu hymnu.”
„A za mnoho iných vecí. Za našu krajinu v podstate. Im všetkým.” Dodal Janko.
„Ja som taká rada, že som Slovenka.” Vyslovila som náhle, no úprimne a zo srdca. Myslím, že to vo mne viselo už od toho momentu, keď sa tí traja sťažovali na kritické životné podmienky na Slovensku. Vtedy som sa bála vyjadriť svoj názor, no teraz som v sebe cítila úplne novú silu. Slovensko mám rada, je to pravda.
Chalani na chvíľu stíchli. Určite premýšľali všetci nad tým istým. Aké je to byť Slovák. Sieť ich myšlienok pretrhol Kajo, ktorý nás ako zakaždým, opät súril vpred.
„Sentimenty si nechajme na inokedy. Môžeme ich preberať aj po tme. Navrhujem, aby sme si prečítali ešte jeden príspevok a potom našli miesto na spanie. Čoskoro sa zotmie.”
„Veru, slnko už takmer zapadá.” Potvrdil Janko a všetci sme automaticky upreli zrak na žltú žiarivú guľu, ktorá sa pomaly snažila preskočiť za vrcholky hôr. Pozreli sme späť na Kaja, ktorý si krátkym erm prečistil hrdlo a začal:
„12. november 1846
Posledné riadky čítajúci a nad udalosťami posledných dvoch rokov premýšľajúci, priznať musím, že stále sa ťažko žije Slovači v krajine uhorskej. Ľud chudobný, uhorskými zemepánmi, grófmi strýznený je, robotou na poliach sa umára, no čo horšie je pomaďarčený byť má. Aké by to bolo, keby Tatry severným maďarskom sa nazývali. Keby v nich junáci mladí s devami maďarské piesne hrdlami plnými vyspevovali. Myšlienka na to spať mi nedá. Avšak čo ako zlomený som bol, keď ma z lýcea prešporského nemilo vyhostili, nevzdať som sa rozhodol. Slovenský ľud evanjelický i katolícky prostredníctvom všeslovenského nadkonfesionálneho spolku Tatrín spojiť sme sa rozhodli. V boji proti útlaku sami ako evanjelici či katolíci neobstáli by sme. Navyše, inštitúcia, ktorá by umožňovala všestranne podporovať a zveľaďovať život kultúrny a vzdelanosť, potrebná bola. Prvé zhromaždenie Tatrína konalo sa 26. – 28. augusta roku 1844, priamo v Liptovskom Svätom Mikuláši. Predsedom spolku stal sa Miško Hodža, ja s Jožkom Hurbanom zvolení sme boli za členov predsedníctva. Zasadnutie absolvoval aj pán Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, ktorý pokladníkom sa stal a prítomní boli tiež páni Ctibor Zoch a Matej Tučka. Spolku vodilo sa dobre a o rok na to, podarilo sa mne, po niekoľkoročnom úsilí a prosbách získať od panovníka Ferdinanda I. povolenie na vydávanie Slovenských národných novín. To ti bolo radosti v srdci mojom! Noviny príležitosť mi dávajú obyčajnému ľudu každé dva týždne prihovárať sa, o politickom živote a udalostiach ich informovať, nádej na lepší život slovenský v nich živiť. Slovákovi sa predsa vzdať len tak neprichodí. Spolu so slovenskými novinami darí sa nám vydávať prílohu Orol Tatranskí, v ktorej diela v spisovnej slovenčine tvorené zverejňujeme, čitateľnosť slovenskej literatúry a vzdelanosť v oblasti kultúry a histórie u ľudu podporujeme. Veľmi sa z tohto úspechu teším, hoci stiesňuje ma trochu, že poniektorí vlastenci českí vidia noviny ako odtrhnutie sa od strany českej a noviny podpory nenachádzajú ani u pána Šafárika či Kollára, ktorí len biblickú češtinu ako oficiálny jazyk pre vydávanie novín uznávajú. Svoju túžbu obhájiť a zdôrazniť nevyhnutnosť kodifikácie spisovného jazyka slovenského ukojil som nedávno vydaním publikácií dvoch: Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej, pričom druhá z nich obsahujúc vysvetlenia javov gramatických, príučkou jazyka slovenského stala sa.”
„To sú tie noviny, o ktorých vravel Paľko, nie? Že im z nich pán farár čítavajú. A tiež aj tá príloha Orol tatranskí s básničkami a tak.” Prihlásila som sa o slovo hneď, ako som si bola istá, že dočítal. Rok 1846 tu bol v podstate len minulý rok. V denníku sme sa dostávali pomaly do nášho obdobia a čítať o veciach, ktoré nás práve obklopovali, bolo ešte vzrušujúcejšie. Bola som zvedavá, čo bude ďalej. Či je tento september štyridsaťsedem niečím významný.
„Pravda. Teraz vidíme, že noviny majú naozaj význam. A v tomto storočí hádam ešte väčší, keď neexistuje telka alebo internet. Keď chce človek niečo vedieť, napríklad novinky z politického sveta, kam ide? Alebo čo urobí? Prečíta si noviny predsa. A keďže sú to jediné slovenské noviny a rediguje ich sám Ľudovít Štúr, tak si myslím, že sú celkom hodnoverné. Navyše ľudia asi ani nemajú dôvod neveriť mu. Veď z toho, čo čítame a čo sme o ňom počuli, znie ako čisté dobro.”
„Viem na čo narážaš Karol.” Snažil sa dokončiť jeho myšlienku Samo. „Človek by si v tomto období ani len nepredstavil, že informácie, ktoré číta v novinách, by mohli byť prekrútené alebo plné klamstiev.”
„Tak som to myslel. Teda, to je aspoň môj osobný názor.”
„Plus Štúr šíril cez noviny duch slovanstva. Nemal dôvod ľudí vodiť za nos. Vidíte? Prišiel o významnú funkciu profesora, teda o priamy a každodenný kontakt so skupinami ľudí, tak prebudoval cestu ku svetlu sveta novinám. A čo tým dosiahol? Obrovské masy ľudí, ktorým môže pravidelne prehovárať do srdca a burcovať ich do boja za svoju vlasť.”
„Dobrý postreh Janko. Avšak určite jediný cieľ nebol len boj proti Maďarom. Ako sám píše, šíril u ľudí vzdelanosť a keďže uzákonili vlastný spisovný jazyk a tieto noviny boli vtom jazyku, tak si ho ľudia aspoň môžu precvičovať. To je jedna z vecí. Plus vydáva tie literárne kúsky. Človek potrebuje v živote kúsok poézie, či prózy na obohatenie ducha, či pohľadenie duše.” Trošku som sa zasnívala. Mysľou som bola doma v mojej izbe a očami som si prezerala kolekciu mojich najobľúbenejších kníh.
„Kaja vie, o čom hovorí.” Pobavili sa na mojom výraze chalani. No a čo. Nech sa smejú. Človek by sa nemal hanbiť za to, čo má rád. Naopak, mal by to ukazovať svetu. Možno dokáže svojim postojom niekoho inšpirovať, usmerniť či mu nebodaj aj nejako pomôcť.
„Nemali by sme sa smiať. Aj Ľudo mal rád knihy a pozrime sa, ako ďaleko to dotiahol.
„Presne tak. Možno bude z Kaji raz…”
„A-uuu” zaznelo nám priamo za ušami, hlboké a veľmi hlasné.
Celá debata | RSS tejto debaty