Záhada strateného Slovenska: 17. časť

Nezostávalo nám nič iné, len ho opäť raz nasledovať. Znova sme kráčali za mesto. Cítila som sa ako vyhnanec vo vlastnej krajine. Hoci ak mám pravdu povedať, táto krajina nebola úplne naša. Aj to dnešné predstavenie mi v niečom otvorilo oči. Už som sa nevedela dočkať, čo naň povedia chalani. V hlave som mala dokonca pár viet, ktoré sa mi zarezali do uší a túžila som si ich niekam zapísať, no nebolo kam. Telefón už vypovedal službu a zápisník s perom som nemala. Budem si ich musieť uložiť do internej pamäte môjho mozgu. Dúfam, že to miesto na spanie nájdeme čoskoro a nie veľmi ďaleko od civilizácie. Udalosti celého dňa mi dali celkom zabrať. Do ríše snov by som odišla lusknutím prstov.

Na naše prekvapenie sme hneď na prvej lúke našli posed. Bol vysoký asi štyri metre a oranžové, zapadajúce slnko robilo jeho vyblednutú, čiernu farbu akousi sýtejšou. Vyzeral idylicky. Stál tam úplne sám, nikde ani živej duše. 

Čo nás prekvapilo ešte viac, bol celkom veľký krmelec, ktorý stál hneď kúsok od posedu, rovno na okraji lesa celkom. Pár priečne zbitých dosiek s plechovou strieškou. Sena v ňom bolo asi do polky. Ideálne na spanie. 

„Našli sme obe. A teraz čo?”

„Môžeme sa kľudne rozdeliť. Dvaja tam a dvaja tam.” Navrhol Kajo. Hneď mi bolo jasné, že túto noc spím v krmelci s Jankom. Bol to jeho nápad a Samo bude určite chcieť byť s Kajom. Vybrala som sa teda priamo obhliadnuť si svoje útočište. 

„Počkaj Kaja.” Zastavil ma Karol. „Najskôr by sme si mali strihnúť kto bude kde a tiež sa aj najesť. Alebo sa najesť a potom strihať. A tiež by sme si mohli aj čosi prečítať.” Prstom ukázal na moju tašku. Jasné, noviny sa nám nepodarilo nájsť, tak aspoň Ľudovít nám môže dnes večer niečo viac prezradiť. Možno si zaznačil do denníka aj dnešné predstavenie. Vtom ma zamrazilo.

„Chalani? Čo ak bol Ľudo na dnešnom predstavení? Tá hra niesla v sebe predsa jeho životné krédo. Alebo ako sa tomu vraví. Boj Slovenska s Maďarskom.”

„Nemyslím si. Ak žije v Bratislave, tak tam má divadla až-až. Načo by za ním chodil do Modry? Určite divadlo príde samo aj do Blavy.” Poznamenal Samo. Niečo na tom bolo.

„Pravda… Neviem ako vy, ale ja som hladný. Idem jesť.” Vyhlásil Kajo a zhodil si z chrbta ruksak, v ktorom mal dnešné opekané úlovky. Ako dobre, že pri obede mysleli rovno aj na večeru. Neviem, kde by sme teraz pri zapadajúcom slnku chytali ryby a sušili Jankovu mikinu. 

Rozložili sme sa pod posedom. V kruhu, ako vždy. Už bol z toho náš malý rituál. Historický, keďže my sami sme boli v histórií. Občas som si to musela pripomínať, lebo mi ten svet začínal pripadať normálny. Prestala som sledovať telefón, nečakala som na rozsvietenie pouličných lámp. Proste tam neboli. To bol fakt. Realita. 

„Kto dnes najviac poslúchal a dostane najväčšiu rybu?” vytiahol Kajo prvý úlovok z útrob jeho tašky. Boli sme ako jeho deti. Hladné, čakajúce, že nás niečim zasýti. Samozrejme, že všetci chceli dostať tú najväčšiu rybu a preto kvôli nej nakrátko vznikla zvada, ktorú pán samozvaný demokrat Karol šikovne vyriešil: 

„Ja si myslím, že najviac do našej komunity prispieva Janko. Bez neho by sa nám ťažko lovili ryby, či spájali historické súvislosti. Preto si túto obrovskú rybu zaslúži práve on. Avšak ak má opozícia nejaké iné návrhy, sem s nimi. Inak by som navrhol hlasovanie. Kto je za to, aby ryba číslo jedna skončila v Jankovom žalúdku?” 

Automaticky som zdvihla ruku. Aj tak som o ňu nemala záujem, celú by som ju nezjedla. Nebola príliš veľká, no môj žalúdok by ju asi nezvládol. Čo ma však prekvapovalo bolo Karolove správanie. Čakala by som, že by bojoval za to, aby ju mohol zjesť on. No nestalo sa. Jediný, kto sa voči hlasovaniu ohradil, bol Samo:

„Karol. My dvaja sme mali tú najťažšiu robotu a pchali si ruky do studenej vody. Skoro mi omrzli končeky prstov. Ak by mal o tú rybu niekto bojovať, tak sme to práve my.”

„Možno. Ale ja som sa svojho práva vzdal. A keďže Kaja hlasovala za a Janko nebude predsa hlasovať proti, si tu len ty, ktorý nesúhlasí. Mrzí ma to bratu.”

„Ak ju chce Samo, tak ja sa jej vzdám.” Vyhlásil skromne Janko, no už popredu som videla, ako sa mu na ten pekný kus zbiehajú slinky. 

„Nie, Samuel ju nechce. Preto je tvoja.” Kajo mu nastrčil rybu do rúk a vylovil z tašky ďalšiu. 

„Kus číslo dva je najmenšia ryba, akú dnes v ponuke máme. Nezostáva mi nič iné, len sa opýtať: Obetuje sa niekto a poskytne tejto rybičke prístrešie vo svojom žalúdku? Prosím, prosím!” Jeho tón hlasu a gestá nás rozosmiali. Prihlásila som sa k nej ja. Z môjho pohľadu mala takú normálnu veľkosť, vôbec nebola príliš malá, určite ma zasýti. Chalani si podelili zvyšok a čoskoro sme sa ponorili do jedálneho ticha. Konečne som po štrnástich rokoch pochopila, prečo ma ocko vždy napomínal, že pri jedení sa nerozpráva. Človek si dokáže to jedlo úplne inak vychutnať, ak mlčí a sústredí sa len na to, čo prežúva. Bola som rada, že sme sa dokázali takto bratsky podeliť. Konflikty o jedlo by nám dokázali tento neistý pobyt v tejto neistej krajine veľmi zťažiť. Preto je lepšie občas ustúpiť, či držať jazyk za zubami, aj keď sa človeku niečo nepáči, pretože v časoch zlých zahynie pár vlkov osamelých, no svorka, ktorá zostane spolu viť, bude isto dlho žiť. 

Cena za najzdravšie vyzerajúci banánovník

02.05.2024

Moje posledné EduPage školenie sa udialo v meste Arua, ktoré je najväčším mestom na severe Ugandy, je strategickým uzlom a aj vďaka tomu v ňom ročne nájde útočište až 20% všetkých zahraničných utečencov a zároveň je sídlom biskupa diecézy Arua. Práve vďaka biskupovi sa podarilo zorganizovať moje najväčšie EduPage školenie v Ugande. Biskup Sabino Ocen Odoki je [...]

Na svete je toľko lásky a dobra a my o tom ani netušíme

23.04.2024

Minulý rok som v Ugande strávila šesť mesiacov viac menej na jednom mieste, v centre Gift of Love pre HIV pozitívne deti, postavenom s finančnou pomocou Slovenskej katolíckej charity. Bol to čas ako z rozprávky. Spoznávala som funkcie centra, jeho ľudí a najmä deti, no okrem pár návštev miestnej základnej školy a pár úradov som nevytiahla päty z tepla domova. Žila som v [...]

Miesto, kde deti môžu byť deťmi

19.04.2024

Božie cesty sú nevyspytateľné a mám pocit, že v Ugande to platí viacnásobne. Počas môjho šesťmesačného pobytu v Ugande minulý rok sa mi s Božou pomocou podarilo rozbehnúť jeden nový pekný projekt—detský domov, v ktorom môžu vyrastať opustené deti a siroty, ktoré nie sú HIV pozitívne. Takých je tu tiež veľa. Nízka gramotnosť a nedostatok vzdelávacích [...]

Gruzínsko, demonštrácia, protest

Na protestoch v Gruzínsku budú zakázané masky a pyrotechnika, rozhodol parlament

13.12.2024 23:12

Toto rozhodnutie podľa Reuters vyvolalo rozhorčenie mnohých ľudí.

Syria

Ofenzívu, ktorá viedla k pádu Asada, povstalci plánovali od minulého roka

13.12.2024 23:09

Moment na začatie operácie proti Asadovmu režimu nastal, keď boli najdôležitejší spojenci Sýrie - Irán a Rusko - zaujatí inými konfliktami.

poľsko

Poľského exministra zdravotníctva odsúdili za zverejnenie osobných údajov lekára

13.12.2024 21:36

Varšavský súd mu súčasne nariadil zaplatiť obeti odškodné.

Varšava, polícia

Aktivisti sľubovali najväčšiu blokádu Varšavy v dejinách, trvala sedem minút

13.12.2024 20:52

Aktivisti z hnutia Posledná generáca plánovali v piatok zablokovať jednu z hlavných dopravných tepien.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 96
Celková čítanosť: 226123x
Priemerná čítanosť článkov: 2355x

Autor blogu