„6. jún 1842
Násilná a čoraz viac intenzívna maďarizácia snažila sa zatlačiť nás do kúta, podkopať našu ľudskosť a pochovať našu identitu. Nútení sme boli konať na miere ríšskej. Obavy zo zrušenia Katedry reči a literatúry česko-slovenskej, národnostná perzekúcia, neustále utláčanie národa biedneho, i potreba uverejňovať obranné spisy, stretli sa na petičnom hnutí a spísané boli do dokumentu, ktorý nazvali sme Slovenským prestolným prosbopisom a spolu, s delegáciou, ktorej členmi okrem Jožka Hurbana a Miška Hodžu, boli aj Janko Chalupka a Samko Ferienčík, sme ho odovzdali kancelárovi Metternichovi vo Viedni. Adresovaný bol priamo cisárovi Ferdinandovi I. samotnému. Žiadali sme o jeho cisársku ochranu. Avšak čo ako vznešené boli požiadavky naše, uspieť sa nám nepodarilo. Dvor panovnícky poslal žiadosť našu do Budína, aby sa vraj uhorský palatín vyjadril. Ten, namiesto vyjadrenia racionálneho, všetky požiadavky Prosbopisu zamietol a my obrodilci stali sme sa ešte väčšou paľbou maďarskej kritiky. Slovenský prestolný probopis stal sa predmetom vyšetrovania.”
Karol bezchybnou artikuláciou dočítal posledné slová a zdvihol zrak.
„Tak toto je už vrchol. Oni ich vyšetrovali za to, že žiadali ochranu proti Maďarom?” rozhorčný Samuel tú vetu takmer vypľul.
„Noo… jasné. Lebo to ich vlastne vyšetrovali Maďari. Štúr a jeho ľudia poslali požiadavky cisárovi, ale tomu sa takými vecami nechcelo zaoberať, tak ten dokument poslal ďalej do Budína, kde vládli Maďari a tí si samozrejme mohli robiť čo chceli.” Zrekapituloval nám, laikom, posledný odsek Janko.
„Ale prečo ten cisár…”
„Bratu. Vezmi si to tak. Ty si vládneš nejakej veľkej krajine, ktorá sa skladá z menších. Táto krajina sa inak aj nejako volala, nie? Janko?” Kajo si na pomoc privolal nášho znalca histórie.
„Noo… asi nejaké spojené kráľovstvo Rakúska a Uhorska. ”
„To môže byť. Takže ty vládneš v tejto krajine. Týmto dvom krajinám v podstate. A jeden malý štátik, ktorý leží ani nie na tvojej hlavnej časti krajiny, keďže ty vládneš vo Viedni a ty o ňom ani veľa nevieš, za tebou príde s nejakým kusom papiera a žiada si nejaké práva. A teba pri tom všetkom ani nezaujíma celá táto záležitosť a ani do nej tak nevidíš. Máš predsa na starosti iné záležitosti. Bojovať či obchodovať s veľkými krajinami a tak… Takže radšej posunieš túto vec niekam, kde by si s tým možno mohli dať rady, lebo sa vyznajú v tejto otázke lepšie. Lenže to dosiahne úplne opačný efekt, o aký dokument žiadal, lebo tento kus papiera sa práve dostal do skartovačky a odtiaľ niet cesty späť.”
„Wow, ako si to básnicky pomenoval.” Pochválila som Kajov nadnesený jazyk. Inak som na ňom spozorovala, že rýchlo chápal udalostiam tejto doby. Ani som si nevšimla, kde nabral tú vec s Rakúskom a Uhorskom. Asi kvôli Viedni a Budínu.
„Ďakujem. Takže sme doma. Kto by predsa riešil nejaký zdrap papiera s požiadavkami, keď má s touto záležitosťou úplne iné plány.”
„Asi to bude tak veru…” zamyslel sa Samo a hodil prázdny pohľad na svoju opekajúcu sa rybu. Vedela som, že bol prázdny. Inak by si všimol, že sa mu od ohňa chytila palička.
„Bratu, horí ti tyčka.” Upomenul ho jeho pozornejší kamarát. „Čo myslíte, budú tie ryby aspoň z polky hotové? Ja kľudne zjem aj takú.” Očami hodil po tej svojej, ktorej osud bol ešte stále v Jankových rukách. Opatrne zatvoril denník a odložil ho nabok. Dosť rýchlo sme skončili. Keby bolo na mne, prečítali by sme ho na jedno posedenie. Zvyčajne tak čítam knihy, nedokážem dlho premýšľať nad osudom hlavných postáv. Hoci, možno je lepšie, že si medzi jednotlivými pasážami v Ľudovom denníku nechávame pauzy. Aspoň máme čas premýšľať o jeho slovách. Stále neverím, čo sa deje na tomto Slovensku. A čo sa deje nám už vôbec nie. Tomu asi nikdy neuverím.
„Ja to nevydržím, v bruchu mám hromobitie.” Priznal sa napokon Karol a vzal si svoju rybu späť. Začal si ju obzerať z každej strany, ako by sa mu hnusilo jesť takýto celý kus tvora. Pravdu povediac, ja som s tým nebola stotožnená absolútne. Všetko mäso, ktoré som kedy v živote zjedla, mi mamina musela natrhať na kúsočky, aby som nevidela, aké zviera to bolo, alebo do akej časti to mäsko patrilo. Zatiaľ čo bratia obhrýzali celé kuracie stehná čí krídelká, ja som mala na tanieri biele štipky, ktoré sa na nič nepodobali.
„Asi ju budem musieť hrýzť priamo z paličky, čo?” zadumane sa opýtal.
„Asi hej. Ale dávaj si pozor, ešte je horúca. A pozor aj na kosti, nevyznám sa v rybách, neviem, koľko ich tam bude.” Varoval ho Janko.
„Áno mami, dám si pozor.” Zavtipkoval. Ticho som ho sledovala. Moja ryba bola ešte stále v ohni, no čím dlhšie si on tú svoju obzeral, tým viac sa mňa zmocňovala panika. Vzchop sa Kaja, beztak si hladná. Je to len ryba, neotrávi ťa. Ani ti neodhryzne z jazyka, je predsa po smrti.
„Čo keby sme ich rozrezali na polky, aby sa z nich dali povyberať kosti?” Navrhol Samo. „Keď sme boli pozrieť otca v Nórsku, tak nám ich presne tak pripravoval. Upiekol ich síce celé, ale potom nám ich tak odkostil. A keď ju otvoríte, tak vyberiete v podstate celú tu veľkú kostru aj s tými malými na jeden raz.”
Skoro som omdlela. Otvárať rybu. Pravdupovediac neviem, čo som si doteraz myslela. Asi len, že ju zjem celú ako croisant, aj s kostičkami a bude po nej. Vlastne som sa nad tým ani veľmi nezamýšľala.
„Dobrý nápad. Idem si ju pripraviť do našej provizórnej kuchyne.” Kajo sa zdvihol na nohy. Môj strach sa stupňoval.
„Chalani?” Potichúčky som ich oslovila. „Vadilo by vám, ak by niekto z vás pripravil tak aj moju rybu? Celkom… celkom mám z toho obavy.” A je to vonku.
„Preboha Kaja, si v pohode?” Zdvihol z prízemnej kuchyne na mňa pohľad Kajo. „Si bledá ako Drakulova nevesta. Ak ti je nepríjemné to krájanie, tak ja ti to kľudne urobím. Šup s ňou sem.”
„Ah, ďakujem.” Zašuškala som a tiež som prešla do kuchyne. Bolo mi až nezvyčajne zvláštne, že Samo sa zdržal a neutrúsil žiadnu uštipačnú poznámku. Nič typu Krinolína má strach z mĺkveho živočícha. Celkovo som mala pocit, že dnešný obed sa niesol v takej príjemnej atmosfére. Boli sme tu všetci štyria spolu, nie každý sám za seba, nikto sa nestrachoval čo s nami bude zajtra, lebo túžba naplniť si žalúdky nám totálne zatienila mysle.
Kajo nejakým spôsobom, netuším akým, lebo som sa mu radšej otočila chrbtom, úplne vykostil a očistil jeho aj môj dnešný obed a hneď po ňom tak urobili aj Samo s Jankom. Keď boli všetci hotoví, sadli sme si opäť okolo ohňa, polky opečených rybacích tiel sme si len tak voľne držali v rukách a chystali sa ich skonzumovať. Avšak Karol si ešte vyhradil kúsok času na malý prednes:
„Neviem prečo, ale vplyvom všetkých tých okolností… teda tým, že sme sa ocitli niekde uprostred… minulosti v podstate, jedlo tu nie je samozrejmosťou, ale musíme si ho hľadať a tiež aj tým Štúrovým denníkom a vyznávaním Boha, mám totálnu chuť, sa mu tiež poďakovať, že máme príležitosť tu takto sedieť, všetci štyria, okolo ohňa, s istým úlovkom v rukách, ktorým sa chystáme naplniť si žalúdky… viete…” na chvíľu sa odmlčal, zhlboka sa nadýchol a potom, čuduj sa svete, predniesol krátku modlitbu: „ďakujeme ti Pane, že si nám dožičil tohto neskorého obedu, ktorý nás rozhodne zasýti, a že hoci sú naše podmienky také, aké sú, sme tu spolu a držíme sa nad vodou. Amen.”
Samuel naňho vypúlil oči. „Kamo nevedel som, že ty sa takto modlievaš.”
„Nemodlievam. Teda nie často, len občas, keď mám pocit, že by som mal. Ako teraz. A navyše to nie je ani modlitba, len také poďakovanie.” Karol sa snažil obhájiť svoje činy. Bol prichytený v akejsi intímnej chvíľke. „A ešte sa tak prihováram otcovi do nebies. Inak… inak to predsa ani nejde.”
„Hej…” Samo sa tváril, že pochopil a viac sa nepýtal. Chvíľu sme mlčky sedeli, ponorení do Kajovych myšlienok. Opäť mi bolo veľmi ľúto, že prišiel o otca. Nevedela som si predstaviť, že ja by som toho svojho nemala. Že by sme boli doma bez neho…
„Jedzme.” Zaznelo napokon. V rukách som držala svoju rybu. V každej kúsok. Nevedela som, kde začať. Bola pravda, že mäso v mojich prstoch sa mi už nepodobalo na pôvodného živočícha, ale stále som mu nedôverovala. Avšak ako to už Kajo vyjadril, mala by som byť šťastná a najmä vďačná za to, že si dnes mám čo vložiť do žalúdka. Opatrne som zahryzla do kúsku v pravej ruke. Napodiv prepichli moje zuby bielu dužinu bez akýchkoľvek komplikácií. Ryba bola celkom dobre prepečená, zďaleka nie surová. Dokonca ani jej chuť mi priveľmi neprekážala.
„Mmm, aká dobrotka.” Pochvaľovali si aj chalani. „Myslím, že na rybách tu nejak prežijeme, nie? Pokiaľ budeme mať zápalky na vytvorenie ohňa samozrejme.” Podotkol Kajo.
„Môžeme si ho založiť aj kameňmi. Alebo si tento jeden udržiavať celý deň a celú noc. Ale to by asi bolo trochu podozrivé.” Skonštatoval Janko.
„To asi hej. Ale veď ešte máš dosť, nie?”
„Jasné, plnú krabičku.”
„Paráda.” Kajovi sa rozšíril úsmev dokorán. Pozitívna nálada medzi nami prevládala aj naďalej. Pozrela som sa na oblohu. Slnko sa už nebezpečne pohybovalo smerom na západ. Pokiaľ ma moja orientácia neklamala, mohlo by byť tak okolo štyroch hodín. Alebo aj nie. Nikdy som sa nesnažila uhádnuť čas podľa slnka. Škoda, že som to nepraktizovala častejšie. Prakticky by sme si mohli sami zostrojiť slnečné hodiny, ale netušila som, ako na to. Pichnúť rovnú paličku do zeme a sledovať tieň. Ale z ktorej strany, v akom uhle… Pochybovala som, že by chalani o tom vedeli niečo viac. Celé hodiny teórie o pohybe a pobyte v prírode strávili hraním hier na telefónoch. Možno Janko by vedel, ale ktovie…
„Keď dojeme, zahasíme oheň tuto vodou z potoka a pôjdeme pohľadať tú knižnicu, čo vy na to?” Navrhol opäť Kajo. Mala som pocit, že on bol ten, ktorý udržiaval medzi nami konverzáciu a tiež aj robil plány za všetkých z nás. Nedalo sa s ním nesúhlasiť, čo iné tu vedel človek robiť.
„Po ceste by sme sa ale mohli opäť zastaviť na studničke a nabrať si trochu vody. Už sa nám míňajú zásoby.” Pripojil sa Janko.
„Pravda.”
Svoje úlovky sme dožuli v tichu. V žalúdku mi hrala hrejivá melódia. V takejto situácií dokáže človeka urobiť najšťastnejším len to, že sa niečoho naje. Škoda, že ľudia v dvadsiatom prvom storočí si neuvedomujú, akí šťastní v skutočnosti sú. Aj ja na to prichádzam až teraz.
„Aký pekný obed sme mali, no nie?” ohlásil sa milo Samo a vhodil si posledný kúsok do úst. „Myslím, že to tu s vami aj nejako prežijem, spolužiaci moji.” Jeho veta ma potešila, ale aj zarazila zároveň. Bola som rada, že našu situáciu začal konečne zvládať a brať takú, aká je, avšak ten výber slov a označenie spolužiaci… bolo to také, že je medzi nami naozaj len ten školský vzťah. Žiadne kamarátstvo. Za iných okolností by som to chápala. Napokon v škole sme sa vždy iba škriepili. Ale teraz sme tu už skoro dvadsaťštyri hodín sami a mala som pocit, že sme sa trošku zblížili, zjednotili, stali sa z nás kamaráti. No možno aj nie… A možno sa Samo vôbec nezamýšľal nad výberom slov.
„Jasné, že hej. Nič iné ti nezostáva.” Zasmial sa Kajo a zdvihol sa na nohy. Zo svojho vaku vybral fľašu a jej obsah vypil, aby mohol nabrať trochu vody z potoka na uhasenie ohňa. „Musíme tu po sebe pekne poupratovať. Nikde žiaden odpad, rozumeno? Táto príroda vyzerá fakt nedotknuto, bolo by pekné, ak by to tak zostalo.” Vôbec som nechápala, kde sa v ňom zrazu brali takéto myšlienky. V nás. Vždy, keď sme išli do školy v prírode, bolo všetkým jedno, či za sebou niečo nechajú. Možno to bolo tým, že na rôznych miestach už niektoré odpadky aj ležali, čiže si nedbanlivý človek povedal, že keď môžu iní, tak prečo nie ja. Ale tu je všetko také… čisté. Nikde žiadne obaly od Horaliek či Bon Parov. Človek sa cíti, akoby kráčal po svätých miestach.
Náhle som sa prebudila zo premýšľania: „S tým súhlasím.” Tiež som sa zdvihla na nohy a začala som pomaly upratovať našu provizórnu kuchyňu a aj jedáleň.
Keď bolo všetko na poriadku, vybrali sme sa opäť k studničke. Cítila som sa za ňu veľmi vďačne. Aj keby sme nemali čo jesť, aspoň nezahynieme od smädu. Na vode prežijeme istú dobu.
Celá debata | RSS tejto debaty