Zápisky od Sisky

Späť pri rybách sedel Samo. Vyzeral pokojne, zrelaxovane. Jeho pomalý dych a privreté oči tvorili vo mne dojem, že sa vžil s prírodou, jej spevom a jemným vánkom. Teraz bol jej súčasťou. Takýto pohľad mi prišiel trošku nezvyčajný, nevedela som si pomôcť. Avšak potom mi všetko došlo. Keby sme teraz boli doma, za normálnych okolností by mal asi v rukách telefón a scrolloval by Facebook alebo posielal Snapchaty. Nevnímal by svoje okolie, iba ak by ho chcel zachytiť na nejakom Snape. No teraz mal jedinečnú príležitosť vychutnať si krásu matky Zeme. Páčilo sa mi to. Kiežby si ľudia uvedomovali častejšie, že skutočný svet sa rozprestiera všade okolo nich a nie len v ich rukách. A ja takisto…

„Máte?” náš príchod ho vytrhol z ľahkej meditácie.

„Máme. Zakladaj bratu. Hladný som.” Zhodil Kajo raždie na zem a chystal sa ho podpáliť Jankovými zápalkami.

„Počkajte chalani, veď treba dať tomu nejaký tvar. Nemôžete zapáliť to raždie len tak. Kaja pohľadaj nejaké okrúhle kamene v potoku, musíme si vymedziť ohnisko. A taktiež by sme mali najskôr zapaľovať tie najsuchšie, aby sa nám oheň ľahko chytil.” Opäť sa ukázalo, kto z nás tu aspoň trochu premýšľa. Za nás ostatných už premýšľali hladné žalúdky. 

Nespokojne som si pohladkala brucho a vybrala sa k potoku. Nájsť veľké kamene nebolo ťažké, provizórne ohnisko bolo hotové za pár minút. Doň sme z krátkych halúzok postavili malú vatru a Janko ešte priniesol z lesa suché lístie, ktoré nám slúžilo na hladké podpálenie. Ohník postupne požieral jeden list za druhým, prudko stúpal k vrcholu, až sa vypracoval k tenkým halúzkam, ktoré si po pár sekundách jemného objímania podmanil tiež. Mlčky sme ho sledovali. Ja osobne som si nad ním predstavovala rôzne druhy špekáčikov, slaninky či chlebík, no na dnes mi bude musieť stačiť aj napichnutá ryba.

„Myslím, že už nám stačí taký oheň, strčíme tam tie ryby, čo?” zakvílil Samo.

„No, asi aj môžeme.”

„Ide sa.” Kajo si pomädlil ruky a zodvihol zo zeme špeciálne upravenú paličku na opekanie. Absolútne som si nevšimla, kedy to tí chalani stihli. Na konci sa rozdvojovala a rybu bolo treba naňu len položiť, lebo keby ich vraj poprepichujeme, ich mäsko by sa nám rýchlo na horúcom ohni zohrialo a rozpadlo. Vyžadovalo si to viacej pozornosti a opatrnosti, no určite to nebolo nemožné. 

Prvá ryba putovala Samovi: „Opeč si bratu. Vidím, že ti sliny po brade tečú.”    

Kajo postupne poukladal úlovky na špeciálne paličky aj pre nás a nakoniec sám pre seba. 

Sedeli sme v kruhu, mlčky, sledujúc náš obed. Tá tmavomodrá až striebristá farba sa v horúcej oranžovej dokonale vynímala. Sľubovala plné žalúdky. Cítila som, že sa napätý vzduch medzi nami trochu uvoľnil a vládla medzi nami priateľská atmosféra. 

„Počujte,” prerušil naše meditačné ticho Kajo. „Mám v hlave taký plán. Opečieme, najeme sa, pokiaľ nám vytrávi niečo prečítame a potom by sme sa mali vydať hľadať knižnicu, v ktorej by sme našli kópiu Slovenských národných novín. Aj tak tu nemáme veľmi čo robiť a dozvedieť sa viac o politike tejto krajiny by nám mohlo v niečom napomôcť. Mám taký vnútorný pocit, že toto obdobie je v niečom kľúčové a práve preto sme sa v ňom ocitli.”

„To môže byť pravda.” Súhlasila som. Bolo to predsa len niečo podobné ako cestovať po svete a spoznávať inú kultúru, iný svet. Nikdy som to nezažila, no veľa som o tom čítala a videla. Teraz si to môžem skúsiť na vlastnej koži, hoci naša moderná kultúra predsa len pramení z tejto tu.

„Myslím, že tie ryby sa budú dlhšie prepekať ako nejaký obyčajný špekáčik. Majú predsa len iné vnútro a všetko… asi by sme mohli čítať už aj teraz. Podržím ti túto tvoju.” Navrhol Janko a načiahol sa za Kajovou paličkou.

„Pravda bratu. Kajuš vytiahni denník, ideme sa hlbšie ponoriť do Ľudovho života.” Náhle som sa cítila veľmi významne, práve vďaka faktu, že denník našiel útočisko v mojej taške. Bola som ako strážca akéhosi tajomného pokladu. 

Jednou rukou som sa natiahla za pootvorenou taškou a vytiahla z nej kožou potiahnuté telo nášho pokladu. Pri spomienke, čo máme v rukách a kde vlastne sme, mi naskočili zimomriavky. Cítila som sa ako nejaký ozajstný detektív či pátrač. 

Podala som ho Kajovi. Utrúsil krátke dík a otvoril ho presne tam, kde sme dnes ráno skončili. Už sa v ňom celkom orientoval, dokonca si z púpavového listu vytvoril záložku. Krátko si odkašľal a bez ďalších rečí začal čítať: 

„29. september 1840

Absolvujúc dva roky štúdia v Halle, priučil som filozofii Hegelovej, filozofií dejín ľudstva, ktorá otvorila mi dvere do ríše práva národov a ktorú ihneď aplikoval som na národ slovenský. Pri študovaní dejepisu neradno sa len na holé fakty upriamiť, ale skúmať hlavnú myšlienku a ideu vývinu človečenstva treba. Tak starý grécko-rímsky, antický svet v najvyššom svojom vývine uskutočňoval ideu krásy. Nasledoval svet románsko-germánsky ako uskutočňovateľ a reprezentant idey pravdy. Nasleduje uskutočňovanie idey dobra, a tú vyvinúť a uskutočňovať podľa svojej národnej povahy je povolaný svet slovanský. Ten národ slovenský zahynúť nesmie, no ľudstvo napred vo vývine človečenstva musí. Veruže s týmito myšlienkami v srdci, žijúc vyše dva a sedemdesiat uhorských míľ od milovanej vlasti, hodiny moje častokrát pochmúrne boli, na moje Slovensko mysleli, na domčeky útle skrývajúce sa v dolinách mohutných, na pastviny, na vrchy mocné, k nebu sa vypínajúce. Vracajúc sa z Nemecka, zastavil som sa v Prahe a v Hradci Králové, kde stretnúť sa dané mi bolo s mnohými českými národovcami. Veľavážený pán Pavol Jozef Šafárik, zobral si na zodpovednosť informovať ma o čoraz biednejšej situácií chudobného slovenského ľudu. Politická situácia naša vraj zostrená je a Slovákovi v Uhorsku žiť ešte ťažšie ako predtým. Blížim sa k Prešporku s ťažkým bôľom a veľkými obavami z Damoklovho meča, ktorý nad vlasťou mi visí, no o to s väčším odhodlaním čo i dušu dať za národ môj slovenský. 

To musí byť veľmi smutné.” Podotkol Karol hneď, ako dočítal. 

„To hej. Odchádzať do zahraničia plný síl a chuti učiť sa a spoznávať. Potom sa tešiť, že všetko čo som sa naučil, môžem využiť teraz vo svojej krajine a navyše, tešiť sa domov všeobecne a prísť sem… taká ošemetná situácia celkom, nie?” Ponorila som sa hlbšie do toho, čo asi Ľudo cítil, no vzápätí som si nebola istá, či som to neprehnala. 

„Je to tak.” Pritakal Janko. „Podľa toho, ako veľmi zbožňoval Slovensko, ho to muselo riadne raniť.”

„Maďari… ako môže človek tak túžiť po nadvláde, že mu nezáleží na druhom? Na jeho osude? Chudák Paľko a všetci, ktorí tu žijú… To by sa mi asi nepáčilo, žiť v takej krajine.” 

„Je to tak. Naše Slovensko nie je najlepšia krajina na svete, ale toto stratené Slovensko…” Nepriamo s nami súhlasil Samo. Takmer som onemela. Počuť túto vetu práve z jeho úst bolo nanajvýš nezvyčajné. 

„Stratené Slovensko…” zamyslel sa Kajo. „Veru si ho dobre počastoval bratu. Na ulici Slováka nestretneš – len akéhosi človeka hovoriaceho hatlaninou… asi Maďar.”

„Tak. A myslím, že na nás vplývali aj Nemci. Kde sú Slováci?” Pridal sa Janko.

„Slováci sú po väčšine roľníci, ktorí neboli schopní sa brániť. Možno, keby sme nemali zopár ľudí, ako bol Štúr, ktorý písal denník, tak by sme sa stratili. Slovensko by sa stratilo. Tvoje pomenovanie má vlastne dva zmysly Samo.” Odpinkla som loptičku ja. Naša konverzácia mi momentálne pripadala ako pingpong. Stáli sme okolo stola a prihrávali si. Každý pridal kúsok infomácie.

„Stratené Slovensko, ktoré vôbec nemá podobu našej samostatnej krajiny.” Samo prihral naspäť Karolovi.

„Ale aj Slovensko, ktoré by sa nedajbože v budúcnosti naozaj stratilo. Z mapy. Zo sveta. Z vesmíru.”

„Len to nie.” Zabedákala som. Nech je Slovensko aké je, je naše. 

„Tak, tak. Pravdu máte, bratia moji. Poďte so mnou teda ďalej lúštiť záhadu tohto strateného Slovenska.” Kajo bol naštartovaný ako motorová píla v dubovom lese. Len by rezal a rezal. Už teraz očami skenoval ďalšiu stránku v denníku. Potom zdvihol pohľad. „Janko, nepchaj mi tú rybu do toho najväčšieho ohňa. Potom bude vnútri surová a vonku zhorená.” Napomenul kamaráta.

„Pardon.” Napravil svoju chybu. „Len ma priveľmi nadchla naša konverzácia a úplne som pozabudol, čo držím v rukách.”

„Ospravedlnenie sa prijíma. Počúvajte. 

16. október 1840

Ako predpokladal som, situácia v zemi mojej rodnej, Slovensku ľúbeznom, naozaj horšou stáva sa dňom každým. Urodzeného grófa Karola Zaya, pána z kraja môjho uhroveckého, zvolili za generálneho inšpektora cirkvi evanjelickej. K najväčšiemu žiaľu božiemu podporuje iba myšlienku jednotného a jediného národa v Uhorsku – národa maďarského. Mňa samotného snažil sa na svoju stranu prilákať, za vec maďarskú bojovať. Len v nej vidí perspektívu pre budúcnosť krajiny. A krutou pravdou zostáva, že čím národ nižšie stojí, čím hlbšie v živote telesnom je ponorený, tým menej vážnosti má sám k sebe a tým ľahšie si dá so sebou zahrávať a svoje si odnímať, ako i jednotlivý človek v bahne telesného života zaviaznutý je bez vážnosti k sebe samému a ľahko sa … za úžitok telesný nielen s telom, ale aj s dušou zapredá. Pána Boha prosím, aby ten náš, tieto ťažké časy pod Tatrami slávy vydržal, búrky silné ustál a do veku nového ako hrdo vstúpil. Krátko po mojom príchode z Nemecka usiloval som sa preto získať miesto námestníka profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. Nenárokojúc si na žiaden plat, dúfal som, že mi funkcia pridelená bude. Avšak pán Zay so svojimi prívržencami v zámere majú katedru po smrti pána Palkoviča úplne zrušiť. Znamenalo by to, že študentom prídi-vším do Prešporku za vzdelaním odňaté by bolo vzdelávať sa v kultúre národnej, v histórií, duch slovanstva by plynúcim časom úplne vyprchal. Teda, dúfajú v tento nečestný zámer maďarské orgány. Ja, čo ako chudobný a biedny budem, ich zámer vyplniť sa nedopustím. Podarilo sa mi nedávno začať prednášať gramatiku a slovenské dejiny vo funkcii zástupcu profesora a ak to má znamenať, že iskierka nádeje na záchranu národa stále živá bude, nevzdám sa tejto funkcie.”

„Nenárokujúc si na žiaden plat? Chudobný a biedny budem?” Samo, neustále sledujúc oheň, si z textu vybral niektoré slová a nechápavo nad nimi krútil hlavou. 

„To bol obetavý človek, čo? Bratu! Nie ako my. Mama ma pošle do obchodu na nákup a žiadam od nej čo za to. A tento Ľudovít robil veľa vecí pre nič.”

„Nie pre nič. Pre národ.” Poopravil ho Janko. 

„Pre národ. To áno. Ale čo z toho mal on?” Samo bol stále v úžase.

„Niektorí ľudia netúžia po peniazoch. Vidno, že Ľudo mal v živote iné ambície. Láska k národu mu bola najprednejšia.” Zapojila som sa aj ja. Tiež som to zo začiatku nedokázala pochopiť, no čím viac sme si jeho slová čítali, tým väčšmi som sa s ním dokázala stotožniť. „Bolo mu jedno, čo z toho bude mať on. Ženu a deti zrejme nemal, celú svoju energiu obetoval národu.” 

„Pravda. Bol to človek naozaj obetavý. A evidentne sa nevzdával. Nedostal miesto toho námestníka, tak sa rozhodol aspoň ako zástupca prednášať.” 

„A ani sa nevyberal ľahšou cestou. Nechcel bojovať so Zayom za Maďarov.” Janko podskočil na mieste. Keby nemá obe ruky zaneprázdnené, určite by si udrel päsťou do vzduchu.

„Naopak. Vytýčil si vlastný cieľ a na ten verboval vlastných ľudí.” Páčilo sa mi, ako sme sa spoločne nadchli touto vecou. „Čítaj nám viac.”

„Hneď, len by sme mohli tie rybky pootáčať, aby sa prepiekli z oboch strán.” Nariadil a my sme ho poslúchli. Pri dotyku nám horúce mäsko takmer spálilo brušká prstov, ale vedeli sme, že iná cesta tu nie je. Musíme sa prekonať.