Zápisky od Sisky

Kráčali sme bez slova. Každý z nás ponorený vo vlastných myšlienkach. Stoličný potok by mal byť od nás vzdialený asi jeden kilometer na sever. Svetové strany v Modre som si pamätala ešte z branného cvičenia v štvrtej triede. Mal by tam byť, pokiaľ sa za tie roky nič nezmenilo. Je zaujímavé, ako ľudia ničia prírodu. Les, cez ktorý sme práve kráčali je v našej dobe prebudovaný na sídlisko s domami. Človek by to ani nespoznal. Všade samý betón, železo, občas kus trávnika. A tu, strom sa strome. Ozýva sa medzi nimi spev vtákov či cvrlikanie hmyzu skrýtého v suchom šúští a machu. Tu dýcha príroda a teší sa zo života. Niečo neopísateľné. Žiaden ľudský výdobytok to nedokáže nahradiť. 

„Decká napadlo vás, ako budeme tie ryby loviť?” zo zaľúbeného sledovania sveta okolo mňa ma vytrhol Samuelov hlas.

„Bratu nad tým som už aj ja premýšľal, ale…”

„Môj ocino mi kedysi vravel, že chytali ryby úplne jednoducho. Pstruhy sa vraj schovávajú pod kameňmi, takže úplne stačí ľahnúť si na breh, nenápadne vopchať ruky do vody, nadvihnúť kameň a rýchlo po nejakej chmatnúť.” Vysvetlil nám Janko svoj plán. Predstavu dnešného obeda mal jasnú. „Trošku sa človek pritom zamočí, ale kľudne to môžem byť ja.”

„Bratu, to je niečo, čomu v našom kmeni vravíme obeta za blaho svoje a blaho ostatných.”

„Aký máš ty kmeň?” Samo sa na Kaja nechápavo zamračil. Boli to predsa dvaja najlepší kamaráti. Ak by mal Karol nejaký vlastný kmeň, on by bol určite v ňom. 

„Nemám. To som si práve vymyslel. Ale mohli by sme mať jeden. My štyria, hm? Čo poviete, celkom nám to spolu ide.”

„Myslím, že nemáme na výber.” Vyslovila som, no vzápätí som to oľutovala. Nechcela som vyznieť ako niekto, kto sa tvári, že aktuálna situácia je mu nanajvýš nepríjemná a keby sa dalo inak, určite by si zbalil caky-paky a odprášil preč. Mne sa naša skupinka, naopak, veľmi pozdávala. Nevedela som si predstaviť, že by som sa v minulosti ocitla s inými ľuďmi z našej triedy. Hoci možno Betku by som za niekoho rada vymenila. Betka. Ktovie, ako sa jej darí v skupine s Palom Šebom. Naposledy mi písala, že je všetko v poriadku. 

Našťastie, chalani moju poznámku odignorovali. Blížili sme sa k potoku. Janko sa automaticky vyzliekol. Pozrela som na oblohu – nikde ani mráčika. Chvalabohu, aspoň mu nebude tak chladno, keď sa čoskoro ukáže slnko v plnej moci. 

Ľahol si bruchom na breh a pohľad zamieril do tečúcej vody. Samo s Kajom nad ním stáli vyvýšení ako dvaja archanjeli. Čakali na povel. Dosť zvláštne pozorovať, ako sa z triedneho bojka vďaka svojim vedomostiam stal vodca. 

„Myslím, že vy dvaja by ste mali prejsť na druhú stranu a keď sa mi podarí nejakú chytiť, tak vám ju vyhodím na breh a vy ju musíte spracovať.”

„Ako spracovať?” opýtal sa nechápavo Samo.

„Musíš ju predsa nejako usmrtiť. Takže jej vykrútiš krk a bude po nej. Alebo ti môžem požičať môj vreckový nôž a môžeš jej rovno odrezať hlavu. Ale asi by bolo jednoduchšie ju opiecť, keby zostala v celku.” Tak Janko má vreckový nôž? Ten je teda vybavený…

„Vykrútiť jej krk? A nedalo by sa to nejako zariadiť, že by som to nemusel robiť ja?” 

„Hm, ak nechceš, tak ťa môžem vymeniť…” 

Bolo nad slnko jasné, že Samovi sa nepozdávala ani jedna alternatíva. Najradšej by nerobil nič, tak ako ja. Napokon však súhlasil s tým, že on sa namočí do vody a Janko s Kajom sa zahrajú na katov.

„Tá voda je taká studená. Asi mi omrzne ruka. Kto mi ju potom prišije späť?” Zakňučal po pár minútach. Podchvíľou musel meniť pozíciu, pretože ryby z každého úkrytu len vyplašil a tie sa mu následne skryli pod iné kamene. 

„Bratu, keď ti omrzne ruka, tak ti neodpadne. Len zčernie a prestane fungovať. Žiaden strach, to zvládneme.” Uistil ho jeho lovecký parťák Kajo. Mne nezostávalo nič iné, len ich sledovať. Mala som veľkú túžbu vytiahnuť si denník a čítať, ale to by som evidentne poukázala na fakt, že na lovení našej potravy sa absolútne nepodieľam. “

„Mám ju, mám ju! Hej!” Vrieskal natešene Samuel, keď sa mu na breh podarilo vyhodiť rybu veľkosti sklenenej fľaše od Coca-Coly. 

Ryba, zrejme pstruh, sa vystrašene metala zo strany na stranu a takmer Jankovi vykĺzla späť do vody. Hodil ju do svojej provizórnej kuchyne, ktorá pozostávala z dvoch rozprestrených vreckoviek a fľaše vody. Neprestávala sa vrtieť. Nemohla som sa na to dívať, radšej som sa otočila chrbtom. Veľmi som sa modlila, aby nepotrebovali moju pomoc. Bolo mi veľmi ľúto, že som úplne na nič súca, no nedokázala som sa premôcť. Spoza chrbtu som počula hlasy:

„Janko makaj, Kajo má ďalšiu.”

„Už, už.” Zrejme ani Karol nedokázal ukončiť rybí život a preto sa so všetkým čakalo na Janka. 

A tak sa to opakovalo. Keď ich ulovili asi sedem či osem, krik utíchol a všetci sa koncentrovali okolo provizórnej kuchyne. Napokon som nabrala odvahu aj ja a otočila som sa. Chalani, učupení v kruhu, pilne pracovali na čistení rýb. Vznikla tam pekná kôpka. Pri pohľade na ňu, mi hlasno zaškvŕkalo v žalúdku. 

„Hm, niekto by tu už rád papal.” Rozosmial sa Kajo. 

„Myslím, že Kajin žalúdok hovorí za všetkých.” Pousmial sa Janko. Tiež som sa usmiala. Vládla medzi nami veselá nálada. Konečne. Nevedela som si spomenúť, či sme od príchodu sem boli takí spokojní, bez akejkoľvek negatívnej energie. 

„Takže šéfkuchár Ján Sýkora, nože nám prezraďte, aké bude tajomstvo dnešného receptu?” opýtala som sa s úškrnom.

Janko trošku očervenel. Zrejme nečakal takúto priamu otázku. Koniec koncov to, že vie ako ryby očistiť neznamená, že vie aj ako ich pripraviť. Po pár sekundách zaňho odpovedal Karol:

„Tajomstvo dnešného receptu je, že najskôr si musíme založiť oheň a nájsť správne opekacie paličky. Potom si na tie paličky ponapichujeme ryby, v pomere jedna k jednej, teda jedna palička rovná sa jedna ryba, a na otvorenom ohni ich do zlatista a chrumkava poopekáme. To čo nasleduje potom, sa vysiela až po desiatej hodine.” Všetci sme sa zachichotali na jeho malom vtipe. Posledná veta samozrejme vôbec nedávala zmysel.

„Ale… ako si vlastne založíme oheň?” opýtal sa zarazene Samo. Tiež mi to práve napadlo a nemala som ani tušenia. Asi sme v keli.

„Nebojte sa. Mám v ruksaku zapaľovač a aj zápalky asi.” Ozval sa Janko.

„Počúvaj ma bratu. Ty tam máš asi všetko. Si až príliš dobre pripravený. Však si toto celé naplánoval ty a my ti tu hráme figúrky na šachovnici. Lebo len ty vieš, aké sú pravidlá.” So smiechom vyslovil svoju hypotézu Kajo. Avšak mne prešiel po chrbte mráz. Čo ak by to bola pravda? Čo ak je Janko úplne niekto iný, za koho ho považujeme? Vie príliš veľa o minulosti, má so sebou všetko, čo potrebujeme na prežitie… Chalani ďalej veselo pokračovali v rozširovaní tejto hypotézy, keď som ich ja, totálne zmeravená, prerušila:

„Čo ak je to naozaj pravda?” všetci traja sa na mňa obrátili. Čupela som kúsok od nich a priamo ich sledovala.

„Čo myslíš, to o géniusovi Sýkorovi?” zasmial sa Karol.

„Áno, to.”

„Ale prosím ťa. Sme ešte deti a napokon, funkčný stroj času ešte zatiaľ nikto nevynašiel.” Áno, no raz musí byť niekto prvý, pomyslela som si. Avšak asi majú chalani pravdu. Snažila som sa utešiť samú seba. Z Janka predsa ide samá dobrota. Rozhodne by nás takto netrápil. A navyše prvú polku času, ktorý sme spolu strávili bol viac menej pasívny. 

„Karolína neboj sa. Zápalky s nožom a náhradnú bundu mám preto, lebo je to moja, takpovediac, základná výbava. Ešte mám v ruksaku aj ihlu a niť, leukoplasty, nejaké lieky, náhradné ponožky, pršiplášť… Vždy, keď idem z domu, aj keď len do školy, cítim sa bezpečnejšie, ak mám všetko po ruke. Hoci ten švajčiarsky nôž do školy nosiť nemôžem. Asi by ma vylúčili, keby sa o ňom dozvedeli.”

„Ah, okej.” Tvárila som sa, že rozumiem. Doposiaľ som nestretla človeka, ktorý by si so sebou nosil celú lekárničku. 

„Som rád, že sme si to vysvetlili. Teraz musíme poveriť jedného z nás, ktorý bude strážiť túto rybaciu krasotu a zvyšní traja musia ísť do lesa na kus dreva.” Zavelil Kajo.

„Ty čo máš dnes za slovník? Že rybacia krasota a kus dreva?” zasmial sa Samo. Potom zvážnel. „Okej. Ja stážim ryby. Kaja ešte nič neurobila. Nechajte ju, nech sa činí.” Vyhlásil. Zrejme mal pocit, že by ma znova vynechali z hotovenia nášho obedu. Hľadanie raždia na oheň je predsa len chlapská práca. 

„Ako myslíš.” Kajo si premeral kamaráta od hlavy po päty. Jeho správanie ani mne občas nesedelo so správaním, na aké som bola u neho zvyknutá. Nakoniec zavelil: „Ide sa!” 

Janko zbalil nôž do vrecka a pobrali sme sa cestou späť do lesa.

„Tiež máte pocit, že Samo je akýsi iný, ako v škole?” začala som nesmelo faktom, ktorý si určite všetci museli všimnúť. 

„Bratu, teda sestra vlastne, Samo je vždy iný ako v škole. Tam nie je sám sebou. Len vy ho nepoznáte tak ako ja. Hoci ani to jeho momentálne vystrájanie sa mi akosi nepozdáva. Je z neho akási padavka. No priznávam… je na ňom vidno, že nie je vo svojej koži. V podstate nikto z nás nie je. Situácia, v ktorej sa nachádzame, je pre niektorých vzrušujúca, pre iných deprimujúca, ale na konci dňa, si aj tak každý uvedomí, že do čerta, ako sme sa sem dostali a dostaneme sa vôbec niekedy domov? Je to tu o hubu.”

„To máš pravdu.” Súhlasila som. „Aj mne sa nálady veľmi striedajú. Ráno, keď sa nám nepodarilo vrátiť sa domov, som bola veľmi v strese, že čo budeme ďalej robiť. Potom som videla všetky tie staroverské domčeky, rozprávali sme sa s Paľkom a ja som bola veľmi vďačná za príležitosť zostať tu dlhšie. Odkedy vieme tú vec o Štúrovi, som ako v siedmom nebi a chcem vedieť o ňom viac. No potom príde moment, keď si človek pomyslí, že čo asi robí tvoja rodina doma a že by bol rád s nimi. A že ani nevie, či ich ešte niekedy uvidí.”

„Ah Kaja, veľmi to rozvádzaš. Jasné, že sa dostaneme domov.” Kajo zodvihol zo zeme veľký konár, vystrel sa a povzbudivo sa na mňa usmial. „A tiež ma veľmi nadchla tá vec so Štúrom. Vyzerá ako veľmi dôležitý človek a my máme v rukách jeho denník, prístup k jeho pocitom a myšlienkam. To je ako čítať tú knihu od Hitlera o ktorej nám vravela Dubnícká. Chápeš, že mu dokážeš nazrieť do hlavy. A predstavte si, že sa s ním možno aj stretneme!”

„Joj, to by bolo super.” Zasnívala som. „Ale ako, keď s jeho bratom sme si už stihli vzťahy pokriviť a on žije v Bratislave. To je ako hľadať ihlu v kope sena.”

„Nie Bratislava, Prešporok.” Opravil ma s úsmevom Janko a prelomil na kolene jeden dlhý tenký konárik, aby sa mu lepšie niesol.

„No veď hej. Jedno ako druhé…” 

„Ja navrhujem, aby sme si prečítali celý ten denník, dozvedeli sa o ňom čo najviac, zároveň by sme však mali zájsť aj do knižnice a načítať si niečo o tomto období a keď budeme múdrejší, naplánujeme čo ďalej. Neviem prečo, ale mám pocit, že Ľudovít Štúr je naša kľúčová osoba na ceste späť.”

„Myslím, že v knižnici si nenačítaš nič o tomto období. Už si niekedy išiel do knižnice a našiel si tam knižku o dvadsiatom prvom storočí?” ponoril sa do tejto myšlienky Janko. „Jedine ak najnovšie vynálezy alebo Guinnessovu knihu rekordov.”

„Pravda. A pravdou aj je, že ja som v knižnici nebol asi odkedy sme tam mali povinnú exkurziu v štvrtom ročníku.” 

„To fakt?” vypočujúc si túto informáciu som sa vystrela ako šíp a neveriacky otvorila ústa, čím som nepriamo poukázala na fakt, že ja som v knižnici pravidelný zákazník. 

„No hej, moje bojové pole tvorí zelená tráva na ihrisku, nie zažltnuté strany kníh.” Prehodil akoby medzi rečou, keď sa zohol po ďalší konár. Mal ich už peknú kôpku, asi by som mala nasledovať jeho príklad a menej sa zamýšľať nad vecami. Určite nebola jeho narážka mierená na mňa a moje mimoškolské aktivity.

„Ale môžeme skúsiť tie Slovenské národné noviny, ktoré spomínal Paľko. Tam sa určite dozvieme niečo o aktuálnom dianí v krajine.” Navrhol Janko a myknutím hlavy mi naznačil, že nám toľko dreva bude stačiť a môžeme ísť späť. Prikývla som. V žalúdku som mala nekonečné prázdno. Vzduchoprázdno. Už nech je z tá ryba na ohni. 

Pobrali sme sa späť. Hoci bola moja kôpka viditeľne najmenšia, mala som problémy poukladať všetky halúzky do podoby, ktorá by sa dala uchopiť a odniesť. Kajo mi preto polovicu z nich prehodil do svojej. Aký gentleman, pomyslela som si.