Zápisky od Sisky

Chvíľu sme sedeli len tak v tichu. Zrazu som si uvedomila, že Samuel za celý ten čas ani len nepípol. Ktovie, ako by sa tváril on, keby mal namiesto otca, ktorý mu posiela z Nórska peniaze, tohto človeka. Určite by vravel, že „no a čo. Aspoň by som bol s ním.” Paľko si vytiahol z tašky dva chlebíky s masťou. Viacerým z nás zaškvŕkalo v bruchu. Nedalo sa nevšimnúť si to.

„Asi ste už dosť vyhladli, však?” chápavo sa na nás opýtal. Nemo sme prikývli, nespúšťajúc oči z jeho chlebíkov. Muselo to vyzerať podobne, ako keď lev Alex vo filme Madagaskar zdivel a videl všade krvavé steaky. Aj na svojom vlastnom zebrom priateľovi. 

„Tak… tak tieto dva chleby sú pre vás.” Riekol rozhodne a podal nám ich priamo do rúk. 

„Nie, nie, to nemôžeme prijať.” Snažila som sa vrátiť mu jeden z nich, hoci moje vnútornosti kričali, aby som to nerobila. „Dostal si desiatu na celý deň, aby si vládal strážiť ovečky a my ti ju nemôžeme zjesť.”

„Ale môžete, je vaša. Otec sa vracajú na obed domov a potom idú znova na pole. Budem sledovať, kedy odídu a pôjdem si vypýtať niečo pod zub od mamky. Tá mi dajú. Možno aj pre vás. Vravel som jej o štyroch ľuďoch z budúcnosti, veľmi ju to zaujímalo. Kiežby ste mohli ešte niekedy prísť do nášho domu…” vyslovil smutne svoje prianie. V tej sekunde mi napadlo, že mu niečo dlžíme. Vysvetlenie, kto vlastne sme. 

„Tak ty si nám napokon uveril, že sme z budúcnosti?” opýtala som sa s úsmevom. Samo začal rozbaľovať chlebík, ktorý držal v rukách. Zahriakla som ho cuknutím. Na obranu len zdvihol ramená a z jeho pohľadu som vyčítala: „No a čo, veď nám dovolil.” Paľko si našu malú výmenu názorov všimol:

„Len papajte, papajte!”

„Vidíš?” namrzene vyslovil Samo, odtrhol polku chlebíka a podal ju Kajovi. Urobila som to isté. Janko sa na mňa blažene usmial. Och, akí sme len boli úbohí, vyhladovaní. 

„Ďakujeme Paľko!”  jednohlasne sme zvolali. 

„Pán Boh uslyš. Áno, nič iné mi predsa nezostávalo, ako vám uveriť. Aj som nad tým premýšľal, keď som išiel spať, že ako je to možné. Ale nedávalo mi to zmysel. Ako môže existovať budúcnosť, keď tam ešte nie sme. Chápem, že minulosť existovala, ale budúcnosť…”

Janko sa snažil požuť sústo, ktoré mal v ústach, aby mohol vyjadriť svoj názor: „To vieš. To máš to isté, ako keby si ty cestoval do tvojej minulosti a stretol tam ľudí. Tiež by si bol pre nich objav z budúcnosti a neverili by, že budúcnosť sa vlastne už odohráva.”„Aha… To znamená, že aj pre vás existuje budúcnosť, ktorá sa už asi odohráva… Počkať, znamená to, že všetko sa už vlastne skončilo a my to tu žijeme… ani neviem prečo?”

„Cestovanie v čase je téma, ktorú sme ani my, ľudia z dvadsiateho prvého storočia ešte úplne neprebádali. Netušíme, ako presne funguje.” Vyslovil a vhodil si posledný kúsok do úst. My ostatní sme tiež už dojedli. Napokon, každému sa ušlo len pol krajca. Z teplákov som si zbierala omrvinky a hádzala ich do úst. V tejto situácií nesmiem márniť ničím.

„Aha… Ale to je teda veľmi zaujímavé. Aj ja by som to chcel skúsiť.”

„Kam by si sa rád pozrel?” spýtala som sa so záujmom.

„Chcel by som vedieť, či sa bude ľuďom raz lepšie v tejto zemi žiť.”

„No, to by som aj ja rád vedel…” zamrmlal Samo. Zrejme našiel parťáka, s ktorým bude môcť kydať na svoju krajinu. Alebo nie…?

„Chcel by som vedieť, či budú ľudia slobodní. Či nebudú musieť robiť na panskom pre pánov a zo svojho i taktiež odovzdávať. Ale najviac by ma zaujímalo, ako dopadnú tie dlhé boje s Uhrami.”  Pri tejto vete nám všetkým zapla rovnaká kontrolka. Boje s Uhrami. Čo vie Paľko o období, v ktorom sa nachádzame?

„Počuj bratu. Vieš ty, aký je dnes deň?” Opýtal sa Karol a potom rýchlo dodal: „Aj dátum?” 

„No… myslím že viem. Dnes je utorok. A zápisník s dňami majú iba otec a nedovolia nám ho používať, no pán farár v nedeľnej škole nám vraveli, že je siedmy september tisíc osemstoštyridsaťsedem. To bolo v nedeľu a dnes je utorok, takže dnes by malo…” Paľko rozprával ďalej a hľadal v hlave dnešný dátum, no mne v ušiach stále znel ten rok. Tisíc osemstoštyridsaťsedem. Presunuli sme sa o rovných stosedemdesiat rokov dozadu. Ktovie ako to funguje. Možno vládne nejaké pravidlo, že čím hlbšie do minulosti sa ponoríš, tým väčší problém máš dostať sa z nej späť. No keď si pomyslím, aká stará je naša Zem, tak sme sa napokon nedostali až tak ďaleko. Niečo podobné, ako keby sme z vlaku z Bratislavy do Košíc vystúpili hneď na stanici Bratislava – Vinohrady. Preto by bolo aj ľahké dostať sa domov. Asi mi to dáva zmysel. 

„Takže teraz vám vládnu Uhri a chcú z vás spraviť tiež Uhrov.” Keď som sa vrátila z mojich myšlienok späť do nášho sveta, presnejšie do toho minulého, debata o situácií v krajine bola už v plnom prúde. 

„Tak to hovoria náš pán farár. Sú veľmi múdri. Odoberajú Slovenské národné noviny a z nich nám čítajú o aktuálnej situácií v Bratislave, Viedni, Pešti… Ale aj na vidieku a tak. A častokrát sú tam aj básne. Tie ale nevychádzajú priamo v novinách, ale v prílohe, ktorá má osobitný názov. Orol tatránski. Minule nám pán farár čítali jednu, ktorá sa mi veľmi páčila, no neviem si spomenúť na jej text.” Paľko sa zahľadel do trávy. Očividne sa snažil privolať si do pamäte zabudnuté slová. Vtom mi niečo doplo: 

„Vravíš pán farár?” 

„Áno, oni.” Paľko sa začudoval nad mojou poznámkou. „Máme tu dokonca dvoch. Evanjelického a katolického. Naša rodina patrí ale k evanjelikom, takže sa lepšie poznáme s tým evanjelickým. A chodíme k nim aj na nedeľnú školu. A okrem všetkého, oni sú vlastne aj bratom toho pána, ktorí sa starajú o tie noviny. Redaktorom ich myslím nazývajú.” Paľko sa podľa jeho rozprávania vyznal vo viacerých veciach. Vôbec si nezaslúžil tu na lúke pásť ovce. 

„Ale, to musí byť vychýrená rodina. Jeden syn farár, druhý redaktor. Akože sa to volajú?” položil otázku tentokrát Karol. Možnože nám aj samotný Paľko pomôže rozlúštiť nejaký otáznik ohľadom nášho príchodu sem. 

„Pán farár sú krstení Karol a ich brat redaktor Ľudovít. Obaja sú priezviskom Štúr.” Bum. Zamrazilo nás. Náhoda? Alebo osud? Prečo denník, ktorý sa nám ocitol v rukách, je práve denník Ľudovíta Štúra?

„Myslíte na to, na čo ja?” položil takmer zbytočnú otázku Kajo. Automatická odpoveď prišla od Janka:

„Ocitli sme sa v dobe toho denníka. V dobe Ľudovíta Štúra.”