Bum. Táto správa nás dostala. Tiež sme zastavili, asi sto metrov od neho. Vravím sto metrov, lebo taký dlhý je športový hasičský útok, no nie som si istá, či to bola rovnaká vzdialenosť. Avšak dokázali sme sa zrozumiteľne počuť aj vidieť. Paľkov otec zbil kvôli nám ich matku? To akosi nedávalo zmysel.
„Zbil tvoju matku?” Zakričal naňho Karol zamyslene. „Ale prečo?”
„Pre množstvo dôvodov, ktoré sa nedajú ľahko pochopiť.” Vyriekol v rýchlosti a obrátil sa na odchod.
„Nie, počkaj!” Karol sa za ním opäť rozbehol. Tiež som mala pocit, že to nesmieme takto nechať. Musíme vedieť, čo sa stalo a prečo sa to stalo. A ospravedlniť sa. Bolo mi Paľka veľmi ľúto. Očividne to bol dobre vychovaný chlapec a navyše veľmi citlivý. Nezaslúžil si byť trestaný za naše skutky. Znova sa obrátil:
„Nechoďte za mnou, prosím vás. Lebo ak ma otec uvidia, tak bude so mnou tma.”
„Nemaj obavy. Tentokrát sa tvojmu otcovi postavíme my.” Náš samozvaný vodca si išiel za svojim, hlava nehlava. Samo doňho šťuchol s výrazom to hádam nemyslíš vážne!
„Nie, už sme všetci dosť trpeli. Dajte mi pokoj.” Snažil sa nás zbaviť, no márne. So všetkými ovečkami sa nevládal tak rezko hýbať ako my štyria a raz-dva sme vzdialenosť medzi nami prekonali. Chlapec vyzeral akosi skleslo, zmorená tvár prezrádzala, že prežil ťažkú noc. Pod pravým okom mal červený fľak, ktorý zrejme čoskoro zmodrie, a na ľavom líci sa tkvel hlboký škrabanec. Nechcela som si ani len predstaviť, akou farbou hral zvyšok jeho tela. Karol ho chytil za plece:
„Počuj bratku, naozaj nás veľmi mrzí, čím si si musel kvôli nám prejsť. Ani si nevieš predstaviť ako. Ale… prečo tvoj otec ubil aj tvoju matku?” videla som, že Kajo chce vedieť viac o ľuďoch a ich vzťahoch v tejto dobe. Paľkova rodina a život mi pripomínala staré príbehy z povinného čítania. Napríklad príbeh Jerguša Lapina z knihy Prázdniny u strýca Rafaela. Už som si nebola presne istá, o čom kniha bola, no prostredie a správanie postáv bolo podobné.
V Paľkových očiach sa zračil strach. Včerajšie rozčúlenie bolo preč. Stále to bol chlapec, ktorý sa najviac zo všetkého bál svojho otca. Ale prečo…? „Nemali by ste tu byť. Ak pôjdu otec touto stranou, tak…”
„Tak si to s ním aspoň vysvetlíme a ospravedlníme sa aj jemu.” Doplnil jeho vetu plnú obáv Kajo. Chlapca tento nápad prinútil premýšľať. Možno keby sa takéto stretnutie naozaj uskutoční, doma by sa vzduch trošku preriedil. Avšak pre nás by to nebolo nič príjemné. Naposledy sa dotyčný pokúšal s nami komunikovať vidlami.
„Tak dobre. Kúsok odtiaľto je miesto, ktoré majú ovečky dnes začať spásať. Môžete tam ísť so mnou a všetko vám poviem.”
„Ďakujeme.” V tomto jednom slove sa odrazilo toľko emócií… Snaha vypovedať si toľko vecí. Sama som cítila, že nielen náš príbeh je zaujímavý. Paľko tiež určite nebude obyčajný chlapec.
Kráčali sme asi päť minút. Tento čas sme využili na predstavenie našich mien. Chlapcovo meno sme poznali vďaka jeho rodičom, ktorí ho v stodole viackrát oslovili, no on nepoznal nás. S ovečkami napokon nebolo veľa práce. Čierno-biely psík ich sám usmernil, kam majú ísť. Bol veľmi inteligentný a evidentne si držal pred nimi autoritu. Keď sa nejaká vybrala zlým smerom, začal zúrivo štekať a ak hlasové napomenutie nepomohlo, cvakol ju jemne zubami. Tak, aby neprežila žiadnu ujmu na zdraví a zároveň si zapamätala, že jeho slovo platí. Paľko za ním kričal Čiarka, takže to bola asi fenka.
Zastali sme na zarastenej lúke. Nebolo tam síce trávy po kolená, ale bolo jej viac ako na iných miestach. Ovce sa automaticky pustili do práce. Každá si našla vlastnú pozíciu a potom spokojne prežúvali ostošesť. Čiarka sa usalašila trošku obďaleč, aby mala v zornom uhle všetky kusy a hoci si ľahla na brucho a hlavu položila na predné labky, oči mala stále otvorené, pripravená vyštartovať, ak by bolo treba. Paľko ju po chvíli pohladkal po hlave a povedal, že si môže oddýchnuť. On dá na stádo pozor. Vďačne mu olízala dlaň. Chlapec potom obišiel stádo rátajúc ovcu po ovci. „Deväťdesiatšesť,” znel výsledok, keď sa vrátil. „Len nedávno sme ich mali presnú stovku, no dve nám zahrdúsil vlk a dve otecko vymenili za jačmeň. Tohto roku sa nám ho málo urodilo.” Chlapec si sadol tesne vedľa psíka a rukou mu hrabkal za ušami. Psík spokojne odpočíval. Tiež sme sa usadili, všetci v bezprostrednej blízkosti. Paľko sa zhlboka nadýchol a pozerajúc do diaľky, niekde ponad stádo, začal rozprávať:
„Môj otec sú vznešeného rodu. Jeho rodičia sú našimi pánmi. Vlastnia polia, ktoré obrábame i vyberajú deviatky, ktoré z nášho odovzdávať musíme. Z potu nášho, našej tvrdej práce oni žijú, hodujú, života užívajú. Môj otec tiež tak kedysi žili. Nič ich netrápilo, jedla mali na dostatok, chutného pitia ešte viac. Žili životom zhýralým. Čo noc, to zábava. Zakaždým iná dievčina… vraj sa tie chúďatá nedokázali ani brániť. Kto by sa ubránil chlapovi rovnému dvoch siahovíc… Na druhej strane, mnoho z nich sa vraj nedokázalo ubrániť skôr ich šarmu ako sile. Boli oni junák urastený, mocný, s tmavými fúzkami pod nosom. Čas od času, pritrafilo sa im vraj aj niektorú z nich do druhého stavu priviesť. Na nič nedbali. Vravievali, že rozjarený duch mladosti nedá im iným byť. Moja mamka poznali ho od malička. Vraj s oteckom na poľovačky chodievali kol mamkinho domu do hôr. I oni vraveli, že apo boli fešák vtedy, no jeho zle vyvinutý charakter mu vraj časom všetky pekné črty z tváre vymazal.” Paľko sa odmlčal. Zdalo sa, že príbeh jeho otca sa schyľuje k niečomu vážnemu. Dôležitejšiemu než to, čo nám doposiaľ odhalil.
„Jednu noc prišlo aj na ňu. Moju mamku. Vracali sa práve z poľa, kde celý deň s rodičmi obilie žali a do snopov viazali. Boli mladá, mali sotva šestnásť. Otec ju prepadli pri čistinke, neďaleko jej domu. Vraj sa len zhovárať chceli. Reči mali sladké, opantali nimi už nejednu mladú devu. Avšak moja mamka iná boli. Jeho pravú tvár už dávno poznali a prespať sa nechať nechceli. To sa mu, samozrejme, znepáčilo. Nárokovať začali si silou. Mamku za studničkou na zem zvalili a tam si ju vzali. Nepomohol krik ani plač. Hoci jej domček stál len obdiaľ, jej zúfalé náreky doň sa nedoniesli, niekoho na pomoc ratovať ju nepriviedli. Bezmocná zostali, poddať sa museli. Odvtedy od neho nepočuli. Stala sa z nich zrejme len ďalšia čiarka vyrytá v kuse dreva nad jeho posteľou. Ďalšia trofej. Tak o sebe často vravievajú. Vraj čiarka vyrytá zostane aj v jej srdci. Naveky…” Paľko z ťažka vydýchol. Jeho rozprávanie sa stupňovalo.
„O tomto incidente s nikým nehovorili. Hanbili sa a nenávideli za ženskú slabosť. Za jej hanobé ruky, ktoré ubrániť ju nedokázali a nohy, ktoré kopancom silným jej k záchrane nepomohli. Často vraj oni plakali. Vyrovnať sa s tým nevedeli. Horšie však bolo, keď na svojom tele zmeny badať začali. Vedeli, že zle nedobre je. Sprvu maskovať sa to dalo. Išla zima, ľudia sa hrubšie odievali. No zakrátko si jej rodina zmeny všimla. Úsečným nadávkam sa nevyhli. Boli dievča dobré, čisté a ťažko im bolo vysvetľovať, ako sa do požehnaného stavu dostali. Že prinútená silou k tomu boli…
Nakoniec ale celú pravdu vypovedať museli. Gróf Dániel Bánffy ju jedného večera z jesene prepadli a pri čistinke za domom na nej svoju moc prejavili… Eeej nebolo veruže jej otcovi radno dvakrát hovoriť. Vybrali sa on zaraz do domu Bánffyovcov. Svoju dcéru oni takto trpieť nenechajú. Otcovi rodičia neboli zlí ľudia. Len syn im akosi zdiveli. Počujúc zas ďalšiu správu o neplánovanom dieťati, rozhodli sa dať jeho zhýralému životu rázny koniec. Vyhodili ho z domu bez jediného groša. Odsúdený boli svetom sa túlať.
Avšak prvotný, zúrivý amok a túžba syna potrestať sa časom vytratili a keď videli ho, úbohého, cestami sa prekárať, vymysleli plán iný. Prísľubili otcovi, že ak si mamku vezmú za ženu a o nemľuvniatko sa postaráju, dajú mu chlalupu a kúsok poľa, aby mohli dôstojne žiť. Poriadku ho chceli naučiť… Veru pristáli oni na tento plán. Oženili sa, dom dostali, na poli pracovať začali. Ale vždy keď príležitosť sa naskytne, poldecáku či dvom sa neubránia. A mamke často ubližujú. Aj detí máme veľa. Piati súrodenci sme. A dvaja sa prvého mesiacu nedožili. Úbožiatka božie. Pán farár nám ich zakaždým za jednu sliepku do polievky pochovali. Vedia, ako sa nám s otcom žije. Že iba zloba v ňom sa drží a všetko čo od vyše majú, prepijú. A my doma nie raz hladovali sme.” Paľkova pravá ruka podvedome prechádzala po psom telíčku. Od hlavy až ku chvostíku. To, čo nám práve povedal, nedalo sa len tak prehltnúť. My si často vravíme, že máme ťažký život, keď musíme každé ráno vstávať do školy a tam následne sedieť niekoľko hodín. A tento chlapec… Ktovie, či vie písať a čítať, ráno vstáva, aby zobral ovce na pašu a tu s nimi celý deň sedí na slnku. To by nebola tá najhoršia časť života, keby nemal otca pijana. A tyrana. Chúďa mamka. Tá nemá pri ňom na ružiach ustlané.
„Dá sa teda povedať, že tvoj otec tvojmu mamku jednoducho nemá rád a ubije ju pri každej príležitosti?” opýtal sa opatrne, takmer bez dychu Kajo.
„Za tie roky to tak už bude…” pritakal Paľko. „Navyše mamka vravia, že určite vidia v nej príčinu ich skazy. A vo mne. V nás dvoch. Viackrát jej v opitom stave povedali, že prečo sa radšej do tej studničky aj s tým záprdkom hneď nehodili. A bol by pokoj, všetci by boli spokojní.” Bum. Tak toto si dieťa od svojho rodiča nikdy nezaslúži počuť. A jeho matka tiež nie.
„To nás veľmi mrzí, Paľko.” Vyriekla som, neschopná iného slova.
„To je v pohode. Človek to berie ako samozrejmosť, keď tak žije od malička… Navyše mnoho rodičov pije a bijú svoje deti. Nie sme sami. Tak to v našom meste funguje. A počul som, že v dedinách pijú skoro všetci. Asi by som mal byť viac vďačný za to, čo nám. A nekrivdiť tak otcovi.” Chudák chlapec, bolo jediné, čo mi v tom momente. Napadlo. Trpí pri ňom a ešte aj myslí na to, či mu náhodou svojimi rečami neubližuje.
Celá debata | RSS tejto debaty