Pohodlne som sa usadila v sene. Vlastne to tu nebolo také zlé. Seno pokrývalo celé horné podlažie. Ak v noci teplota rapídne neklesne, tak by sme mohli vydržať úplne v pohode až do rána.
Pohľadala som v taške telefón, pretože svetlo na čítanie tu už rozhodne nebolo. Budem si ho musieť umelo vytvoriť. Bohu vďaka za blesky. Odhodlane som otvorila denník na strane, ktorá obsahovala úplne prvý zápisok z pera tohto bratislavského študenta. Mrzelo ma, že som si o ňom zo školy nezapamätala viac. Bolo by to zaujímavejšie čítanie. No možno sa niečo významné dozviem aj odtiaľto. Uvidíme. Pri pohľade na úhľadné čierne písmo husto prekrývajúce zažltnuté stránky sa mi zachvelo srdce. Bolo to vzrušujúce. Vlastne celá naša situácia bola veľmi vzrušujúca. Len keby tu nebol Samo s jeho neustálymi sťažnosťami a poznámkami. Tiež by som naňho nikdy nepovedala, že by dokázal takto stiahnuť chvost a zdupkať preč, keď sa nám naskytne úplne neuveriteľná príležitosť zakúsiť minulosť. Avšak asi si neporadíme. Ako tím sme sem prišli, ako tím musíme aj odísť.
Rozhodla som sa radšej nepremýšľať nad zajtrajším dňom. Ten dnešný sa ešte neskončil a ja držím v rukách neskutočný poklad. Chalani potichu rozoberali akúsi FIFU 2017. Bolo zaujímavé ich sledovať – tiež si svietili telefónmi, takže to takmer vyzeralo akoby si rozprávali hororové príbehy. Mala by som ich však ignorovať a radšej sa sústrediť na to, čo mám v rukách. Upriamila som zrak na stránku. Ľudovo písmo bolo úhľadné, mierne naklonené doprava. S hlasným tlkotom srdca som sa pustila do čítania.
17. august 1827
Srdce moje, trhá sa na malé kúsky, keď rodný môj kraj nutné mi je kvôli štúdiám v Rábe opustiť. Hľa Uhrovské hory navôkol, v diaľke sa rozpínajúce. Hľa Rokoš, hľa Jankov vŕšok. Hľa fauna, hľa flóra, tento kraj obývajúca. Hľa Radiša, riečka tento kraj vrchovatý pretínajúca, utešené údolie vytvárajúca. A v srdci celej tejto krásy, hľa rodný môj dom, chvejúci sa pod vysokými lipami. Chvejúci sa láskou mojich rodičov, ktorú do mňa a mojich súrodencov celé naše detstvo vštepovali. Lásku človeka k človeku, no čo hlavné tiež je, lásku k národu svojmu a k jeho tradíciám. Otec môj, veľavážený dedinský pán učiteľ, naučili ma už všetkému, čo ich remeslo dať mi mohlo. Preto sa aj ja, tak ako Karol pred pár rokmi, vybrať musím za štúdiami kilometre ďaleko, priučiť sa jazyku maďarskému, ale aj iným, rovnako dôležitým, praktikám. Dom môj rodný, bude mi v ťažkých časoch oporou. Myšlienka naň, dušu moju ako horúci mamičkin čaj hriať bude. A keď školský rok ku koncu sa uchýli, do kraja svojho sa navrátim, vrchy svoje i doliny pozdravím. Dovtedy mi, Milostivý, pomáhaj a rodinu moju chráň a požehnávaj.
Wow. Človek, ktorý písal tento denník mal riadne vyvinutú slovnú zásobu. Určite musel mať už okolo osemnásť rokov. Jeho opis rodného kraja a láska k nemu ma úplne uchvátili. Vyzeral byť šťastný v živote. Túžila som spoznať Uhrovec a vedieť, čo sa dialo ďalej a ako to bolo v tom Rábe. So zadržaným dychom som sa pustila do ďalšieho príspevku.
25. september 1829
Štúdium v Rábe priučilo ma jazyku maďarskému i nemeckému, no zdokonalil som sa aj v histórií. Najbližšie k srdcu mi však stále zostáva história naša a záležitosti rodného kraja slovenského týkajúce sa, kraja tiahnúceho sa od ľúbezných, mohutných vrcholkov Tatier až po mocné, dunivé prúdy Dunaja, ktorý pamätá Sama, Pribinu, Rastislava i Svätopluka. Po dvoch rokoch musel som však postúpiť na štúdium vyššieho stupňa, keďže nižšie gymnázium pod vedením pána profesora Petza, vďaka ktorému bol záujem o svet Slovanstva v mojom srdci vyvinutý a podporený v najvyššej miere, mi už dostačujúce nebolo. Zapísal som sa na evanjelické lýceum v Prešporku. Ihneď po príchode, do činnosti spoločnosti česko-slovenskej zapojil som sa. Študenti za úlohu v tomto krúžku záujmovom majú aktívne sa vzdelávať v rodnej reči, cvičiť sa v gramatike, písať literárne práce a študovať dejiny slovanských národov. Činnosť táto je velice vznešená a srdcu môjmu zaľúbená. Pevne verím a Najvyššiemu ku chodidlám s prosbou padám, aby moja činnosť vo veľkomeste národu slovenskému prospešnou bola a bojovať mu za svoj život úbohý, veľkými mocnármi pošliapaný, pomáhala. Ľud náš v národe našom ubolený je, štipku úcty k sebe nemá, veď sa od nepamäti druhým národom podriaďovať musel, len ich určenie a príkazy velebiť nútený bol. Preto svätá je naša povinnosť všetko nášmu ľudu podávať, na čom sa on povýšiť môže a seba samého viacej vážiť si navykne.
„Ubolený národ?” zamračila som sa nad týmto netradičným slovným spojením. Svojim hlasný zamyslením sa som prerušila náruživé konverzácie o filmoch, ktoré sa zaoberali cestovaním v čase. Mala som pocit, že možno by bolo chalanov treba trošku uzemniť, lebo začínali byť dosť hluční a ak budeme kvôli ich hrubým hlasivkám odhalení, tak bude s nami amen.
„Aký ubolený národ?” opýtal sa opäť podráždene Samuel. Bolo evidentné, že hoci sme pre dnešný večer zachránení, absolútne nie je vo svojej koži. „Slovensko je ubolený národ. Potrestaný a hlúpy. Aj s celým vedením.” Pokračoval ďalej.
„No veď práve!” tešila som sa, že sme konečne našli spoločnú tému. „Nie hlúpy, ale… tento Štúr píše o slovenskom národe z dvadsiateho siedmeho septembra tisíc osemstodvadsaťdeväť, že: Ľud náš v národe našom ubolený je, štipku úcty k sebe nemá, veď sa od nepamäti druhým národom podriaďovať musel, len ich určenie a príkazy velebiť nútený bol.”
„Ej, ukáž!” skríkol Kajo a natiahol ruku za denníkom. Pustila som ho z dlaní. Kúsok si prelistoval a začal čítať na náhodnej strane. Jeho oči korčuľovali po úhľadnom písme ako Ondrej Nepela za čias jeho najväčšej slávy a keď sa dostal na spodný riadok, jeho pohľad sa ešte väčšmi rozžiaril. Zdalo sa, že prišiel na niečo veľmi dôležité. S pohnutým hlasom nás s tým ihneď oboznámil:
„Veru bratkovia moji. Našli sme my poklad v tom dome. Človek, ktorý napísal tento denník je veľmi významný pre našu históriu. Hoci pre nás osobne možno ešte viac. Veď tento denník bol napísaný práve Ľudovítom Štúrom! Osobou, ktorej vďačíme za náš slovenský jazyk!”
„Jeminko áno!” zvýskla som potichu. Janko sa pridal: „Veď sme sa o ňom učili len minuý rok!”
„Čo sa tak vzrušujete. Veď je to len jazyk. Kľudne by sme teraz mohli hovoriť aj iným. Aj tak je slovenčina ťažká a mám z nej samé štvorky.” Ozval sa konštantne namrzený frfloš.
„Len jazyk?!” oponoval mu Karol. „Len počkajte deti zlaté. Počujte!” riekol a začal nám čítať z denníka:
„16. júl 1843
Myšlienka pána Jána Kollára o všeslovanskej vzájomnosti veľmi ušľachtilá je. Národy slovanské spoločných predkov majú, svojimi jazykmi si rozumejú, spolu v ťažkých časoch búrlivých držať by mali. Aj my sme národ slovenský, jednotný, k slovanom sa radíme, no jazyka spoločného nemáme. Na dorozumievanie bernolákovčinu, biblickú češtinu, nemčinu, maďarčinu a medzi ľudom chudobným rôzne dialekty používame. Absenciu jednotného jazyka vidíme ako najúhlavnejší kameň a prekážku v ceste našej za samostatným, autonómnym národom. Stretli sme sa preto s Jožko Hurbanom a Miškom Hoďžom v kraji po Nitre nazvanom, tam na Miškovej fare v Hlbokom, v lone statočného tamojšieho ľudu nášho. Rokovanie skončilo sa súrodým rozhodnutím: nutné nám je hovoriť k ľudu nášmu nielen v obecnom, ale aj v pospolitom a vyššom živote nárečím naším, milou našou slovenčinou. Táto naša jednotná slovenčina založená mala by byť na stredoslovenskom nárečí, pretože nárečie toto najčistejším jadrom slovenským je. Pravopis jazyka, fonetický by mal byť a výslovnosť jeho fonologická. Píš ako počuješ, povedal kedysi pán Bernolák, keď ako prvý uzákonil spisovnú slovenčinu na základe kultúrnej západoslovenčiny, v roku pána 1787. Tento jazyk, k žiaľu Najvyššieho u ľudu slovenského nepochodil. Preto prosím Pána Všmohúceho, aby jazyk náš, milú našu slovenčinu požehnával, chránil a k oficiálnemu uzákoneniu jej napomohol. Pravý Slovan sa nepustí do ničoho bez toho, aby neprosil o pomoc Boha a každé dielo zavŕši tým, že Bohu za jeho pomoc poďakuje.”
Karol čítal pomaly a sústredene. Keď skončil, zopakoval vetu, ktorá najväčšmi oponovala Samuelovmu výroku:
„Absenciu jednotného jazyka vidíme ako najúhlavnejší kameň a prekážku v ceste našej za samostatným, autonómnym národom. Počul si Samo? Keby hovoríme iným jazykom, zrejme by sme sa aj radili k inému národu. Nemôžeš si len tak požičať jazyk, aby si ho používal ako vlastný. Ako sa zdá podľa Ľudovíta, aby bol národ samostatný, potrebuje svoj jazyk. Preto vznikla slovenčina, aby mohlo vzniknúť Slovensko.” Skonštatoval Kajo.
„Ale čo vyprávaš.” zahriakol ho takmer nahnevane jeho momentálny protivník. „Slovensko tu už dávno predtým bolo. Nemohlo sa tu predsa len tak zjaviť, že puf! Máme jazyk, máme aj Slovensko. Kde by sme na to vzali zem a kde ľudí?”
„Veru bolo tu Slovensko predtým.” Začal nesmelo, ako zvyčajne, Janko. A všetci sme, ako zvyčajne, vystreli uši, aby sme ho dobre počuli. Keď zbadal, že mu venujeme pozornosť, obránil sa vetou. „Len som si pri týchto slovách spomenul, čo mi vravela sestra, keď sa učila na maturitu z dejepisu.” Stíchol, no keď videl, že čakáme, čo povie ďalej, tak pokračoval. „Bolo tu, ale malo veľmi zlé postavenie. Boli sme vtedy súčasťou Rakúsko-Uhorska. Viete, tá krajina, kde vo Viedni vládla Mária Terézia a hrával tam na klavíri Mozart. Lenže my sme boli veľmi slabá a malá krajina a bohužiaľ, nachádzali sme sa v tej uhorskej časti, nie rakúskej. Na naše územie si nárokovali Maďari. Celé Slovensko nazývali severným uhorskom, chceli nás pomaďarčiť. Teda urobiť z nás Maďarov. A Štúr sa snažil týmto Maďarom oponovať a chrániť nás. Aby sa z nás tiež nestali Maďari, chápete.”
Všetci traja sme naňho civeli v nemom úžase. Kde sa to v ňom všetko bralo, sme nechápali.
„Takže ty si vedel, kto bol Štúr, ešte v tom dome a nepovedal si nám?” podozrieval ho Samo.
„Noo… zdalo sa mi, že som to meno už počul niekde, no nebol som si istý. Ale teraz, keď Kajo toto prečítal, sa mi všetko vrátilo do pamäti. Sestra maturovala len pred štyrmi mesiacmi prakticky…” bránil sa ostýchavo Janko. Nebola som si istá, či to s tým, že si spomenul až teraz bol pravda. Povedala by som, že v tom dome sa aj dosť bál rozprávať a možno mal rovnaký komplex ako ja. Nechcel, aby ho zaškatuľkovali ako chodiacu encyklopédiu. Každopádne, jeho vedomosti sme teraz mohli výhodne zúročiť.
„Kamaráde,” povzbudivo ho potľapkal po pleci Kajo. „Ty si náš malý génius.”
„Počkať!” napadla mi myšlienka, o ktorú som sa túžila podeliť s ostatnými. „Čo ak sme sa my presunuli práve do toho obdobia, keď sa Slovensko malo stať Maďarskom? Spomínate na toho pána, ktorý vyzeral ako generál a jeho jazyku sme nerozumeli? Možno, že to bol Maďar.”
„Možno. Alebo Slovák, ktorý bol nútený správať sa ako Maďar.” Skonštatval Janko.
„Tu musí byť hrozné. Keď nemôže byť človek sám sebou.” Doplnil myšlienku Kajo.
„Možno, že je radšej Maďarom ako Slovákom.” Uštipačne podotkol Samo. Bolo vidno, že svojej teórie o naničhodnom Slovensku sa drží ako jazyk kovovej tyčky pri mínusovej teplote. „Nečudoval by som sa mu. Asi by som bol rovnaký.“
„Bratku nevravím, že nie. Ale určite sa každý jeden Slovák netúžil stať Maďarom. Teraz si spomínam, pamätáte sa na báseň Branko, ktorú sme sa museli minulý rok učiť naspamäť? Tá, ktorá začínala, že Vo Zvolene zvony zvonia, za Zvolenom Branka honia.”
„honia, honia durným honom po doline hore Hronom.” Víťazoslávne som ho doplnila.
„Áno, presne tú. No a tam sa ďalej vraví – keď sa ho akože nejakí ľudia pýtajú, že prečo ho naháňajú, tak on začne rozprávať, že:
Bolo dobre — ale dávno:
žil na svete Slovák slávno;
oj, žil si on vo slobode…
a potom ešte niečo tam je.”
„Ako ryba v tichej vode.” Opäť som sa potešila vďaka svojej dobrej pamäti na básničky.
„Hej, niečo také. No a čo chcem povedať je,” pokračoval Kajo a hoci som už presne vedela, kam mieri, rozhodla som sa tentokrát ho neprerušiť. „že celá tá báseň je o tom, ako bolo Slovákom na svete kedysi dobre a potom museli s niekým bojovať. Možno ten niekto boli Maďari. Dalo by to možno zmysel, nie?”
„Jasné!” úplne ma nadchlo, ako sme začali rozmýšľať a spájať si súvislosti v našich chabých vedomostiach. „Kto napísal Branka? Samo Chalupka! A nebol on náhodou nejaký kamarát so Štúrom?”
Všetky tri páry očí sa obzreli smerom k Jankovi. Chudáčik celkom očervenel. „Noo… myslím, že asi bol. Chalupka, Štúr, Sládkovič… hm, mohlo by to byť.”
„Takže Slováci bojovali s Maďarmi a niektorí z nich to dávali aj do básní.” Poznamenal Karol.
„A pamätáte sa?” napadla mi ešte jedna vec týkajúca sa Brankovej básne. „Tuším niekde v posledných veršoch, keď ho už lapili, sa recituje, že:
Pravde žil som, krivdu bil som,
verne národ môj ľúbil som:
to jediná moja vina,
a okrem tej žiadna iná.
Zrejme veľmi mali radi svoj národ, keď sa nechali lapiť a biť len kvôli nemu.”
„Čo lapiť a biť.” Vyslovil Kajo naznačujúc, že som použila veľmi mierne pomenovanie. „Na hrob kameň mi vyvýšte, moje meno doň mi vpíšte. To znie skôr tak, že obetovali svoj život za národ. Nechali sa normálne zabiť. Chápete?” Cítila som, že sme boli s Kajom na tej istej vlne. Nielenže si pamätal celé riadky z minuloročnej básne, čo ma mimochodom riadne prekvapilo, no táto vec dávna ho rovnako nadchla.
„Jasné, veď potom niekde bola revolúcia, kde zomrelo veľa ľudí, lebo chceli vydobyť Slovákom slobodu.” Doplnil nás Janko.
„Fúha, to je dosť husté.” Kajo opäť začal listovať v denníku, zrejme hľadajúc nejaké informácie o revolúcií. Samo nás len nemo sledoval. Zrejme sa nedokázal zapojiť do debaty, ktorá podporovala myšlienku vzácneho a dobrého Slovenska.
Vtom sa dvere na maštali rozleteli a vstúpil do nich ťažko dýchajúci chlapík. Paľkov otec. V momente sme všetci povypínali naše lampičky na telefónoch. Bolo počuť, ako sa snažil predrať z jedného konca maštale na druhý. Cestou sa v tme o niečo potkol, spadol a zahrešil. Potom sa vybral rebríkom hore na náprotivnú stranu povaly. Medzi nami vládlo hrobové ticho, keď sme zazreli jeho zavalité telo, ako sa driape k senníku a fúčí pritom ako slon. Jeho široký chrbát a mohutné ramená zahaľovala len tenká halena pieskovej farby. Nohavice boli podobného materiálu, ibaže o niečo tmavšie a na nohách mal koženné krpce. Keď sa konečne vyštveral až na našu úroveň, bez premýšľania štvornožky zamieril smerom do kopy sena, kde zaľahol a v sekunde zaspal. Miestnosťou sa ozývalo jeho hlboké vydychovanie. Vôňu suchej trávy prebil silný závan alkoholu. Evidentne čo-to po večeri popil. Kto vie, prečo spal v senníku a nie v posteli, ako normálny človek, so svojou ženou.
Hoci sa nám uľavilo, že si nás vôbec nevšimol a navyše, so všetkým šťastím, vybral si opačnú stranu povaly, tŕpli sme, lebo sme ani len netušili, čo by sa stalo, keby nás tu náhodou našiel. Hlavou mi behali hororové scenáre. Najviac som sa však modlila, aby ráno, keď už trošku vytriezvie, odišiel ešte po tme, pred svitaním. Inak by nás tu veľmi ľahko uvidel. Sme až štyria, to človek len tak neprehliadne.
Kajo nám mimikou navrhol, aby sme sa zahrabali hlbšie, až do zadnej časti. Vraj nás bude menej vidno. Spravili sme tak, no napriek tomu som nemohla zaspať kvôli neistote a strachu z toho, čo nás čaká, keď sa prebudíme. Na druhej strane, ocitli sme sa v minulosti a vlastníme dôležitý denník. To človeka nenechá chladným.
Ďakujem Vám veľmi krásne za pozitívne hodnotenie.... ...
ahoj siska. najprv som tvoje blogy nečítal ...
Celá debata | RSS tejto debaty