Zápisky od Sisky

Domček bol nízky a podlhovastý. Podľa vrát v zadnej časti sme usúdili, že tam nocujú zvieratká. Vo dvore sa nachádzala ešte jedna, samostatná maštaľ, v tvare kocky. Skrývali sme sa za jej mohutnou stavbou a nenápadne sledovali malý, hlinistý dvor. Okrem detského kriku z útrob obytnej časti domu pôsobilo prostredie celkom pokojne. Keďže jedinou dnešnou úlohou bolo prediskutovať aktuálnu situáciu a nájsť si nocľah, podľa možností bez akéhokoľvek rozruchu či podozrenia zo strany domácich, pootvoril Kajo vráta na samostatnej maštali a všetci sme sa prepchali dnu.

Zvnútra bola budova priestranná. Mala vysoký strop, pod ktorým sa rozprestieral senník. Viedol k nemu drevený, po domácky zhlobený rebrík. Na prízemí sme našli mnoho hospodárskych nástrojov, ktoré sme nevedeli identifikovať. Rôzne oblúky, kruhy, štvorce… Janko zopár z nich po chvíli pomenoval. Kosák, kosa, vidly, hrable… Vraj jeho starí rodičia žijú na vidieku. Tak sa všeličomu priučil. 

„Toto všetko ľudia kedysi používali?” krútil hlavou začudovaný Samo. „A to sa vraví, že dnešná moderná technika je komplikovaná.” 

„To je. Ale menej sa pri nej narobíš. Môjmu dedovi vždy tečie pot po tvári, keď kosí lúku.” Janko zrejme našiel tému, v ktorej sa vyznal. Ja som sa tiež trochu vyznala, moji starí rodičia tiež pochádzali z dediny. Avšak bála som sa, že poviem niečo zle. Radšej som mlčala. 

Náhle sme začuli na dvore zvuky a vzápätí sa maštaľné dvere pootvorili. Zjavila sa v nich hlava čiernovlasého chlapca s obrovskými, sivými očami. 

„Tak čo Paľko, koho tam vidíš?” spoza chlapcovho chrbta sa ozval ženský hlas. V sekunde sme ho ukazovákom na perách poprosili, aby nás nevyzradil. Opäť dvere zatvoril a cez medzierky v latách sme počuli, ako vraví:

„Nie mamka. Nie koho, ale čo. Kuna nám vbehla do senníka. Pôjdem ju chytiť, skôr než sa otec vrátia.” 

„Si si istý chlapče? Zdalo sa mi, akoby som odtiaľ hlasy počula.” 

„Zdať sa vám mohlo, ale naozaj. Je tam iba kuna, a tá robí neplechu. Choďte naspäť k deťom, ja si s ňou poradím.” Poslal chlapec matku preč a znovu sa vybral otvárať dvere. 

„Dobre teda. Ale dávaj si pozor. A nie že otcovi kosy poprekacuješ. Budú sa hnevať, ak prídu domov a v maštali bude bordel.”

„Nebojte mamka, dám si pozor.” V rýchlosti odvetil a prešmykol sa k nám dnu. Teraz sme mali možnosť poriadne si ho prezrieť. Oblečenú mal bielu bavlnenú košeľu a bledohnedé súknové nohavice. Na nohách krpce. Poznala som ich z tanečnej. Chlapci ich nosili, keď sme tancovali folklór. Keď si bol istý, že matka vošla späť do chalupy, nahnevaným, no zároveň zmäteným tónom sa opýtal: „Kto ste?” 

Namiesto priamej odpovede sme však všetci cítili potrebu poďakovať sa a poprosiť ho o trpezlivosť, pretože vysvetliť kto sme nebude jednoduché. 

„Prišli sme z budúcnosti.” Riekol ležérne Samo, akoby len tak medzi rečou.

„Čože ste?!” takmer to na nás vypľul. Vyzeral nahnevane. Ani sa mu nečudujem, veď sme sa im práve vlámali do stajne. No z jeho hlasu som cítila aj čosi iné. Strach. 

„Prišli z bud…” chcel zopakovať Samov výrok Janko. Bola som veľmi rada, ako smelo sa teraz zapájal do debaty. 

„Počujte. Ak mi ihneď nevysvetlíte, prečo ste sem prišli, tak prisahám pánu bohu, že vás nahlásim. A navyše, ak vás tu nájdu otec, tak vás nahlásia sami. Za chvíľu sa vracajú z poľa, nemáte veľa času na ostych.” 

„Veľmi nás mrzí, že sme ti spôsobili problémy a ak máš strach, že nás tu nájde tvoj otecko, tak odídeme.” Vyhlásila som, no vzápätí som utŕžila silný šťuch do pravého stehna. Kajo mal zrejme iný nápad.

„Ak sa otec teraz vracajú z poľa, čo keby sme vysvetľovanie nechali na zajtra? Nechceme ti spôsobiť žiadne problémy, len naozaj potrebujeme niekde prespať.” Karolov tón znel naozaj presvedčivo. Za posledných pár hodín som zistila, že dokáže myslieť triezvo v každej situácií a naozaj má Filipa. Škoda len, že ho viac neprejavuje na hodinách…

„Prespať? Tu?” chlapec sa najskôr zarazil, no potom sa zamyslel. Pohľad na štyri zúfalé osoby mu zrejme zmenil názor. „Tak ale rýchlo. Vyjdite po rebríku do sena a tam sa schovajte. Nerobte veľký hluk a keď bude niekto tuná v maštali, tak mlčte. Otecko keď prídu, tak sem možno nazrú. Neprezraďte sa, lebo bude s vami beda.” Varovne zamával ukazovákom. „Šup, šup! Do sena!” posúril nás.

Po jednom sme sa vyšplhali hore. Janko išiel posledný a práve, keď sa stratil v útrobách senníka sa dvere na stodole znova otvorili.

„Palo čo tu robíš?” v priestore sa ozval hlboký, nahnevaný mužský hlas. „Prečo nie si v dome po večeri a prečo nie je drevo popílené? Čo si doparoma celý deň robil? Kto ťa má chovať? Fagan akýsi!” Hromživý hlas si vylieval zlosť nad našim záchrancom. 

„Nehnevajte sa otecko.” Paľkov hlas bol jemný a plný strachu. „Pílil som drevo, ale Lajtmanovcom vlk Baróna zahrdúsil a ovce ponaháňal. Musel som ísť s naším Bodríkom stádo ratovať.” Snažil sa ospravedlniť nevykonanú prácu.

„A čo mňa po Lajtmanovcoch?” otec zahromžil. „Kto ťa chová? Ja, či starý Lajtman? Máš už vek aby si po svete chodil a peniaze zarábal. A ty stále tu lehníš, nič nerobíš. Lenivec akýsi. Buď rád chlapče, že ťa z dobrej vôle ešte stále živím.” 

Znel naozaj rozčúlene. Na chvíľu sa odmlčal a keď sa mu nedostalo žiadnej odpovede, trošku miernejšie pokračoval: „Mamka vraveli, že máme kunu v maštali. Je to pravda? Skryla sa do senníka? Idem ju chytiť, zmiju jednu. Nikto mi tu nebude v mojej maštali len tak smrdieť.” Vyštekol a energicky sa rozbehol k rebríku. Vzápätí sa ozval bolestivý vrzgot rebríka. S chalanmi sme sa na seba vystrašene pozreli. Ak nás tento tu v jeho vlastnom senníku objaví, tak je s nami tma. Bude z nás potrava pre zajace. 

„Otecko nemusíte tam. Už som ju chytil a vypustil von. Ušla.” nervózne skríkol Paľko. Pravdepodobne až príliš nahlas, čo otca znova rozčúlilo. 

„Tak počuj fagan! Okamžite sa strať naspäť do domu. Už si mal byť umytý a ležať v posteli. Ráno ťa čakajú ovečky, nezabúdaj!” zhúkol na chudáka chlapca hrubým hlasom. Bolo mi Paľka veľmi ľúto. Iba kvôli nám mu otec nadával. A pre stádo zvierat dokázal nájsť krajšie pomenovanie ako pre svojho syna. To ma zarazilo asi najviac.

Avšak Paľkova poznámka nám zachránila nahú kožu. Opäť. Vŕzganie rebríka na malú chvíľu stíchlo a potom sa znova ozvalo, no bolo evidentné, že nahnevaný otec smeruje naspäť na zem. Posledné schodíky preskočil, čo spôsobilo, že rebríkom mierne zatriaslo. Nahnevane kopol do niečoho, čo vydalo dutý, plechový zvuk. Zrejme do vedra. 

„Zasran jeden. Vraj kuna akási.” mrmlal si popod nos. „Vypustil ju von. Naivita prvotriedna. Veď ona sa vráti. A keď tak bude, potom mu ukážem.” S buchotom vyšiel z maštale. 

Zhlboka sme vydýchli. Sedeli sme v sene, tesne blízko. Celú konverzáciu sme si vypočuli s napätím v žilách.

„Veru, veru, hovorím vám, nechýbalo veľa, a bola by z nás sečka.” vyhlásil šepotom Kajo. Pohotovo použil termín, do ktorého ho Janko len pred pár minútami zasvätil. „Vlastnými rukami by ju narezal.” Imitoval hlas rozčúleného otca.

„Somár.” Nespokojne cukol Samo. „Ako môžeš žartovať v takejto vážnej situácií? Ja som si už predstavoval svoj náhrobný kameň na cintoríne.”

„Myslíš, že ja som sa nebál? Ten býk vyzerá byť veľmi energický.” Priznal farbu Karol. „Ktovie, čo by s nami bolo, niet toho chudáka chlapca. Ak prežijeme túto noc, musíme sa mu nejako odvďačiť.”

„Aj ja si myslím.” Ani som nevedela ako a zapojila som sa do debaty. Stále som si pripadala ako piate koleso na voze. Boli sme super tím, len ja som nedokázala zmeniť svoj vnútorný pocit a viac sa mojim parťákom otvoriť.

„Ale, ale slečinka. A s čím by si sa mu chcela zavďačiť?” podpichol ma uštipačne Samo. Zas mal potrebu mi dokázať, že som niečo menej ako on. Mala som pocit, že tú vojnovú sekeru, ktorú sme akože zakopali dnes poobede v parku, si vzal so sebou pre prípad núdze, no rúbe ňou, aj keď nemusí. 

„Tak vieš čo…” začala som nahnevane, no Karol našu hádku zažehnal hneď v zárodku. 

„Len sa teraz, prosím vás, drahá pani, drahý pán, nezačnite hádať. Ja osobne by som rád v tomto senníku prenocoval. Bez zranení.”

„Sorry…” povedala som nafučane, no vedela som, že mal pravdu. Nemali by sme k sebe zbytočne priťahovať pozornosť. Rezignovane som si vytiahla z tašky denník, ktorý som zobrala zo starého domu a začala v ňom listovať. 

„Tak ty si ho predsa len potiahla!” vytrhol mi knihu z rúk Samo. „Kleptomanka.”

Karol nespokojne cukol.

„Sorry Kaja. Nemyslel som to tak.” Samuel bol prinútený ospravedlniť sa, no denník mi nevrátil. Otvoril ho na prvej strane a nahlas čítal:

„Až keď vlasť svoju v srdci nájdeš, vtedy domov sa dostaneš.” Po chrbte mi bleskovo prešiel mráz. Slová, ktoré som len možno pred hodinou čítala dole v pivnici domu mi teraz dávali úplne iný zmysel. A nielen mne. Bola som si takmer stopercentne istá, že chalani boli na tom rovnako. 

„Čo to má znamenať?” nervózne sa spýtal Samo. „Vysvetlite mi to niekto.”

„Myslíte si, že to má niečo spoločné s našou situáciou? Akože s tým, že sme sa stratili? … v čase?” opýtal sa nesmelo Janko. Úplne som zabudla, že je tu s nami aj on.

„No to by som aj ja rád vedel.” Samuela nervózny tón neopúšťal.

„Kľud.” Zahlásil Karol a prevzal denník zo Samových rúk. Pretočil ho na druhú stranu. „Ľudovít Štúr. Hmm, ďakujeme za hádanku.” Vyslovil zamyslene.

„Čo? To tam je napísané?” zvedavo som nazrela Kajovi ponad plece. V pravom dolnom rohu úhľadným písmom naozaj stálo Štúrovo meno. „To si robíte srandu?” skríkla som nadšene.

„Čooo…?” nechápavo na mňa všetci obrátili zrak. 

„Veď Ľudovít Štúr. To je ten, ktorý bol študentom na evanjelickom lýceu v Bratislave od tridsiatych rokov devätnásteho storočia, kde študoval dejiny a jazyky. Učili sme sa o ňom!” Nadchla som sa týmto objavom ešte viac. „Známa osobnosť!”

„Aha. Super. A… ako nám to pomôže?” opýtal sa akoby medzi rečou Kajo. 

„No, to neviem…” stíchla som a zamyslela sa. Dúfala som, že by to mohlo dávať nejaký zmysel.

„Možno je to ako z toho citátu, ktorý sme videli minulý rok na školskom výlete v Osvienčime. Ten, ktorý hovoril, že človek, ktorý si nepamätá históriu, je nútený prežiť ju znova.” Navrhol pošepky Janko. Mala som pocit, že udrel klinček po hlavičke a my sa závratnou rýchlosťou dostávame k príčine nášho cestovania do minulosti. 

„Ty si ešte pamätáš niečo, čo tam viselo na stene?” neveriacky pokrútil hlavou Samo.

„Noo… hej.” Odpovedal opatrne Janko. „Najmä preto, lebo mi sestra prízvukovala, že ten človek, ktorý to napísal žil ešte pred prvou a druhou svetovou vojnou a ľudstvo, napriek všetkému tomu zlu, ktoré sa v minulých storočiach napáchalo, bolo opäť schopné dopustiť sa takej obrovskej chyby, ako vraždiť tisíce nevinných ľudí v plynových komorách.” Na chvíľu sa odmlčal. Jeho prejav ma dostával do kolien. Kde sa to v ňom všetko bralo? Ústny prejav, slovná zásoba, historické fakty? „Vraj tí chudáci židia niektorí ani nedokázali uveriť, že by civilizovaní ľudia v dvadsiatom storočí boli schopní niečoho takého. Vraj toto sa už v modernom svete nerobí.” Janko dokončil a zavládlo medzi nami hrobové ticho. V mojej mysli sa vynorili spomienky a obrazy z návštevy koncentračného tábora v Osvienčime. Neskutočné, ako dokázali ľudia ublížiť iným ľuďom. Jankova sestra mala pravdu. Zrejme to bolo múdre dievča. S tým by súhlasili aj chalani. 

Naše tiché premýšľanie prerušil Samov zadumaný hlas. Už nebol nervózny. Len vystrašený. Zrejme naňho dopadla vážnosť celej situácie.

„Myslíte si teda, že si budeme musieť prežiť celú históriu znova? Lebo ja si ju rozhodne nepamätám.”

„Ale dubáčik.” Oslovil ho posmešne Kajo. „Myslím, že prežiť si históriu znova v tomto zmysle znamená, že ľudia robia tie isté chyby, ktoré robili ich predkovia, lebo sa nedokázali z nich poučiť.” Vyriekol svoju interpretáciu citátu, no pre istotu sa spýtal: „Je tak, Janko? Čo by na to povedala tvoja sestra?”

„Tak. Mala presne rovnaké vysvetlenie.” Usmial sa. Cítila som, že bol veľmi rád aspoň chvíľu stredobodom pozornosti. Tiež som sa z toho tešila.

„Ahaa… lebo mne napadlo napríklad aj to, že sme sa možno ocitli v nejakej historickej Narnii. Že proste budeme žiť, žiť, žiť, až pokiaľ nedosiahneme naše storočie, potom vypadneme z nejakej skrine a budeme späť v našich životoch.” Zdieľal s nami svoj nápad Samo. Musela som priznať, že táto alternatíva by tiež celkom spadala do úvahy. Janko ju ešte trochu vylepšil:

„Počkať, veď prečo zo skrine. Čo keby sme sa zajtra vrátili do toho domu, ktorý nás presunul sem? Ak je to nejaký portál, tak sa cezeň vrátime aj späť. Určite.” 

„Dobrý nápad.” Súhlasil Kajo. „No mohli by sme to urobiť aspoň o pár dní? Naozaj by som to tu rád preskúmal. Určite cestu k domu nestratíme ako štvorica hrdinov v Narnii.” Prosíkal.

„No to určite.” Rázne namietol Samo. „Ja sa zajtra vraciam domov. S vami, či bez vás. Je mi to jedno.” Bol si istý že nápad s portálom určite vyjde a správal sa dosť sebecky. Myslel len na seba.

„Samuel.” Oslovil ho vážnym hlasom opäť Karol. „Už sme sa predsa zhodli na tom, že musíme držať pokope. Buď pôjdu domov všetci naraz alebo nikto.” Zavelil. Celkom som s ním súhlasila. „Ak si naozaj taký strachopudný, čo som si inak o tebe doteraz vôbec nemyslel, tak sa zajtra ráno vraciame domov.” Zatvoril denník a podal mi ho späť do rúk, čo vlastne aj zdôrazňovalo fakt, že to tu zajtra naozaj zabalíme a ideme späť. Bolo mi to ľúto. Tiež by som tu rada zostala a dozvedela sa viac. Domov sa môžeme vrátiť kedykoľvek. Ak sme v historickej Narnii, tak nezostarneme ani o stotinu. Nuž, čo sa dá robiť. Skúsim si aspoň niečo z tohto zápisníka Ľudovíta Štúra niečo prečítať.