Zápisky od Sisky

Kapitola 3

Nenápadne sme vyšli z domu. Príliš veľký problém to nebol, pretože sa práve podávala večera a hlava rodiny mala dosť roboty dostať deti k stolu. Bolo ich ako maku. 

Pohľad, ktorý sa nám na ulici naskytol, bol dych vyrážajúci. Či už v dobrom a či v zlom zmysle. Zostali sme v nemom úžase.

„Chalani! A dievča…” začal Kajo veľmi pomaly práve vo chvíli, keď okolo nás prešiel malý konský záprah s krásnym, bledohnedým koňom. „To čo som práve videl, bolo riadne… cool. Ale… viete mi niekto povedať, že kam sme sa to dostali? Túto ulicu som v Modre rozhodne nikdy nevidel. A kam zmizli naše bicykle?” 

„Ty si fakt už zaostalý alebo čo?” Samo bol nervózny, štekal ako pes. Zdalo sa, že ho táto situácia naozaj vykoľajila. „Ako ťa môžu zaujímať posraté bicykle, keď sme sa práve stratili vo vlastnom meste? Kde to, doparoma, sme?”

Zatiaľ čo sa on správal ako zmyslov zbavený, mne naša aktuálna situácia pripadala fascinujúca. Nemohla som tvrdiť, že čo sa dialo, mi neprinášalo žiadne obavy, no omnoho viac to vo mne vzbudzovalo zvedavosť. Ocitli sme sa na ulici, ktorá vyzerala ako z minulého storočia. Domy vôbec nepripomínali tie z našej doby. Boli jednoposchodové, zvyčajne mali z prednej strany len jedno okno a niektoré mali aj časti bez okien, s obrovskými drevenými dverami, aké som si pamätala z prázdnin u babky na dedine. Kedysi tam zvykli chovať rôzny dobytok. Stáli sme priamo na ceste. Neboli tu žiadne chodníky a dokonca aj samotná cesta bola len taká prašná, bez asfaltu. Lampy, či iné stĺpy vedúce elektrickú energiu by ste tu márne hľadali. 

„Akože… nechápem, kde to sme, ale hneď volám mame, nech po mňa príde.” Samov nervózny tón hlasu neustupoval. 

„Hm… neviem ako.” Poznamenal Janko, mračiac na displej mobilného telefónu. „Nie je tu žiaden signál.” 

„I. T. volá domov. Haló!” Robil si srandu Kajo. Pripadalo mi, že podobne ako ja, bol momentálnou situáciou viac fascinovaný ako vystrašený.

„Ale prosím ťa. Ako môžeš vtipkovať, keď sme tam, kde sme. Nebuď detinský.”

„Náhodou. Neviem, čo sa stalo a nevravím, že ma to nevystrašilo. Avšak vždy som túžil vynájsť stroj času. A teraz som tu, v histórií. Určite mi dáte všetci za pravdu. Došlo vám predsa, že tie konské záprahy a prašné cesty nepochádzajú z divokého západu, ale z minulosti. Sme v roku, ktorý zatiaľ nepoznám, ale môžem ho spoznať a prebádať.” Vyjadril Kajo svoje nadšenie a potom sa obrátil pokojne na Sama: „Brácho nestresuj. Všetky filmy s časovými šlučkami vždy-vždy-vždy skončili tak, že hlavní hrdinovia sa dostali späť domov.” Trikrát zopakované vždy zrejme stačilo na čiastočné upokojenie Samových rozbúrených hormónov. „Ibažeby mal tento príbeh len troch hlavných hrdinov a teba by sme zabudli niekde na ceste za dobrodružstvom. Kľudne si tu zostaň, my ideme skúmať.” Rezkým krokom vykročil neznámym smerom. Ani nepočkal, či s ním my dvaja súhlasíme, alebo aký je náš názor. 

„Hej, veď počkaj.” Zvolala som naňho. Fungovalo to. Zastal a otočil sa. „Musíme sa dohodnúť, čo budeme robiť. Nemali by sme sa deliť. Nevieme kde sme, nikoho tu nepoznáme.” Letmo som prešla po nás očami. Chalani mali športové oblečenie, Janko rifle a polokošeľu a ja legíny a mikinu s kapucňou. „Ani naše oblečenie nevyzerá úplne najvhodnejšie.”

„Moje korene sú čisto Modrianske. Určite tu niekde nájdem svojich predkov, ktorí ma prichýlia.” Oponoval mi tvrdohlavo Kajo. „A čo sa týka môjho oblečenia… hm.” Zamyslel sa, lebo odpoveď na túto otázku nepoznal. „Niečo si vymyslím.”

„Povieš ľuďom, že si ich pra pra pra vnuk a prišiel si z budúcnosti, všakže? Uuurčite ti uveria.” Sarkazmom sa moje slová len tak parili.

„Samozrejme.” Riekol suverénne. „Veď ich podplatím. Lentilkami.” šibalsky sa usmial a pohrkal modrou krabičkou, ktorú si pred chvíľou vytiahol z vaku. „No tak. Bude to super, uvidíte. A možno sa mi celé toto len sníva a ráno sa zobudím s úsmevom na tvári. Tak vás pekne prosím, postavy z môjho sna, poslúchajte ma, nech si môžem toto dobrodružstvo užiť naplno!”

„Tebe asi preskočilo.” Nesúhlasne pokrútil hlavou Samo a vošiel si prstami do vlasov. Vyzeral, akoby mal čoskoro zošalieť. 

„Karolína má pravdu. Nemali by sme sa deliť.” Kajo hlúpe poznámky na jeho adresu ignoroval. „Preto preberám velenie v tejto skupine. Nebojte sa dietky moje. Pod mojim velením vám bude ako… čiernym mačkám na slniečku.” Jeho prirovnanie sme vôbec nepochopili. Preto dodal: „Prepálim vám lupou kožúšky. Haha.” 

„To určite. Aký máš plán, kapitán Morgan?” spýtala som sa so záujmom. Bola som rada, že pred nami neutiekol a akceptoval môj návrh nedeliť sa.

„Hm. Slnko bude čoskoro zapadať a nastane tma. To znamená, že by sme si mali nájsť miesto, kde by sa nám dalo všetkým pohodlne a bezpečne prespať a zajtra začneme s bádaním. Viete, chcel by som vedieť, aký je teraz rok, kto vládne v parlamente a podobne…” Kajo premýšľal hlavou a pragmaticky. A bol si istý, že dnes večer sa domov nedostaneme. Evidentne ho to ani vôbec netrápilo. Preto mu to musel Samuel flflavo pripomenúť:

„A popritom všetkom, prísť na spôsob ako sa vrátiť späť do roku 2017, všakže.”„Decká, myslíte si, že na Slovensku vládne parlament?” naznačil nesmelo Janko. Nechápavo sme naňho zagánili.

„Vidíš! Ty si hlavička Jankoooo!” pohladkal ho materinsky po hlave Kajo. Zdalo sa, že jediný pochopil otázke. „Možnože sme ešte stále súčasťou nejakej monarchie. Podľa všetkého tu zatiaľ nie je elektrina. Takže to musí byť niečo ešte pred rokom… hm… povedzme 1950?”

„Neviem. Môj ocko sa narodil v roku 1960 a ešte si písaval s bratmi domáce úlohy pri sviečkach.” Janko s Kajom očividne viedli plnohodnotnú debatu.

„Ale dubáčik…” prerušil ich frfloš. „To, že tvoj tatko nemal elektriku neznamená že nebola v celom štáte. Môj dedo bol právnikov syn, narodil sa asi v roku 1940 a elektriku v detstve už zažil. Dokonca ho párkrát kopla. Vždy zvykne vravieť, že keby mu nebola tá elektrina poplietla všetky bunky v tele a hlavne v mozgu, mohol byť z neho tiež právnik. Nakoniec zostal pracovať len v obchode. A možno kvôli tomu musel aj môj tatko odísť. Tiež nevynikal múdrosťou, nemal ju po kom zdediť.”

„Všetci vieme, že ty na tom nie si vôbec inak, bro.” Karol mal určite pocit, že Samovych rodinných výlevov bolo už na dnes dosť. A nebol jediný. „Počujte. Keďže Samov dokopaný dedo bol deckom v štyridsiatych rokoch, naša momentálna prítomnosť musí siahať ešte viac do minulosti. Nie je to fascinujúce? Čo keď je teraz náhodou prvá svetová?” 

„Tá bola kedy?” opýtala som sa zaujato. Nevedela som si spomenúť.

„Neviem, ale určite bola pred druhou. A tá skončila 1945, pamätám si to z jedného vojnového filmu. Každopádne, poďme si nájsť niekde ten nocľah, pretože sa zvečerieva.”

„Čo? Aké dve črevá?” Samo dnes evidentne nevynikal ani len v počúvaní.

„Bravčové, ako ty.” Zhúkla som nahnevane. Už ma to s ním prestávalo baviť. Vedela som, že sme si sľúbili mier až do konca prezentácie a on sa ho naozaj príkladne snažil dodržiavať, no jeho neustála mrzutosť a frflanie mi už siahali snáď až po nervové zakončenia v článkoch prstov. Nedávno sme sa o nich učili na bio. Myslím, že reagujú na chlad, teplo a bolesť. Ale ruku do ohňa by som za túto vedomosť nedala.   

„Tak počuj Krinolína!” začal tiež nahnevane, no Karol ho v momente zahriakol: 

„Nechaj ju na pokoji Samuel! A daj sa trochu dokopy. Padavky v tíme neznesiem.” 

„Tak viete čo…?!” vyhlásil rozhorčene, no vzápätí stíchol. Uvedomil si, že bez nás by aktuálnu situáciu nezvládol. Bolo m veľmi zle z toho, aká atmosféra sa medzi nami vytvorila. Správali sme sa k sebe ako hyeny. 

Po chvíľke ticha sa opäť ozval Kajo: „Hm. Tak som rád, že sme si všetko pekne vydebatili a teraz ak dovolíte, rád by som si to tu trochu preskúmal.” Vykročil smerom k najbližšiemu domu. Najskôr sme len tak mlčky na seba civeli, no potom sme sa za účelom zachovania skupinky rozhodli ho nasledovať. 

Na ceste sme stretli dosť honosne vyobliekaného pána, ktorý vyzeral veľmi nóbl a inteligentne. Preto sa ho Karol rozhodol opýtať:

„Dobrý deň! Neviete mi prosím povedať, aký je dnes dátum?” 

„Nem értelek. Menj el, gyerekes.“  Pán na nás nahnevane vyštekol jazykom, ktorému sme nerozumeli a zaťapkal rukami ako človek, ktorý odháňa zatúlaného psa. Radšej sme sa pohli vpred. K cieľu, ktorý sme si vytýčili. 

Čo sa práve stalo bolo dosť zvláštne. Rozhodne si to všimli aj ostatní. Ako sme tak kráčali, nahodil k tejto téme otázku Kajo: 

„Myslíte si, že sme sa dostali do doby, kedy náš jazyk ešte neexistoval?” 

„Možné to je, no asi by sme o tom nemali veľmi polemizovať, pokiaľ nemáme zistených viac faktov.” Zapojil sa potichu Janko. „Aj v našej dobe stretneš v meste občas turistu, ktorému nerozumieš.”

„Asi máš pravdu.” Prikývol Kajo a viac sme sa o tom nerozprávali. Dorazili sme k cieľu.