Záhada strateného Slovenska: 17. časť

14. mája 2018, siska, Záhada strateného Slovenska

Nezostávalo nám nič iné, len ho opäť raz nasledovať. Znova sme kráčali za mesto. Cítila som sa ako vyhnanec vo vlastnej krajine. Hoci ak mám pravdu povedať, táto krajina nebola úplne naša. Aj to dnešné predstavenie mi v niečom otvorilo oči. Už som sa nevedela dočkať, čo naň povedia chalani. V hlave som mala dokonca pár viet, ktoré sa mi zarezali do uší a túžila som si ich niekam zapísať, no nebolo kam. Telefón už vypovedal službu a zápisník s perom som nemala. Budem si ich musieť uložiť do internej pamäte môjho mozgu. Dúfam, že to miesto na spanie nájdeme čoskoro a nie veľmi ďaleko od civilizácie. Udalosti celého dňa mi dali celkom zabrať. Do ríše snov by som odišla lusknutím prstov.

Na naše prekvapenie sme hneď na prvej lúke našli posed. Bol vysoký asi štyri metre a oranžové, zapadajúce slnko robilo jeho vyblednutú, čiernu farbu akousi sýtejšou. Vyzeral idylicky. Stál tam úplne sám, nikde ani živej duše. 

Čo nás prekvapilo ešte viac, bol celkom veľký krmelec, ktorý stál hneď kúsok od posedu, rovno na okraji lesa celkom. Pár priečne zbitých dosiek s plechovou strieškou. Sena v ňom bolo asi do polky. Ideálne na spanie. 

„Našli sme obe. A teraz čo?”

„Môžeme sa kľudne rozdeliť. Dvaja tam a dvaja tam.” Navrhol Kajo. Hneď mi bolo jasné, že túto noc spím v krmelci s Jankom. Bol to jeho nápad a Samo bude určite chcieť byť s Kajom. Vybrala som sa teda priamo obhliadnuť si svoje útočište. 

„Počkaj Kaja.” Zastavil ma Karol. „Najskôr by sme si mali strihnúť kto bude kde a tiež sa aj najesť. Alebo sa najesť a potom strihať. A tiež by sme si mohli aj čosi prečítať.” Prstom ukázal na moju tašku. Jasné, noviny sa nám nepodarilo nájsť, tak aspoň Ľudovít nám môže dnes večer niečo viac prezradiť. Možno si zaznačil do denníka aj dnešné predstavenie. Vtom ma zamrazilo.

„Chalani? Čo ak bol Ľudo na dnešnom predstavení? Tá hra niesla v sebe predsa jeho životné krédo. Alebo ako sa tomu vraví. Boj Slovenska s Maďarskom.”

„Nemyslím si. Ak žije v Bratislave, tak tam má divadla až-až. Načo by za ním chodil do Modry? Určite divadlo príde samo aj do Blavy.” Poznamenal Samo. Niečo na tom bolo.

„Pravda… Neviem ako vy, ale ja som hladný. Idem jesť.” Vyhlásil Kajo a zhodil si z chrbta ruksak, v ktorom mal dnešné opekané úlovky. Ako dobre, že pri obede mysleli rovno aj na večeru. Neviem, kde by sme teraz pri zapadajúcom slnku chytali ryby a sušili Jankovu mikinu. 

Rozložili sme sa pod posedom. V kruhu, ako vždy. Už bol z toho náš malý rituál. Historický, keďže my sami sme boli v histórií. Občas som si to musela pripomínať, lebo mi ten svet začínal pripadať normálny. Prestala som sledovať telefón, nečakala som na rozsvietenie pouličných lámp. Proste tam neboli. To bol fakt. Realita. 

„Kto dnes najviac poslúchal a dostane najväčšiu rybu?” vytiahol Kajo prvý úlovok z útrob jeho tašky. Boli sme ako jeho deti. Hladné, čakajúce, že nás niečim zasýti. Samozrejme, že všetci chceli dostať tú najväčšiu rybu a preto kvôli nej nakrátko vznikla zvada, ktorú pán samozvaný demokrat Karol šikovne vyriešil: 

„Ja si myslím, že najviac do našej komunity prispieva Janko. Bez neho by sa nám ťažko lovili ryby, či spájali historické súvislosti. Preto si túto obrovskú rybu zaslúži práve on. Avšak ak má opozícia nejaké iné návrhy, sem s nimi. Inak by som navrhol hlasovanie. Kto je za to, aby ryba číslo jedna skončila v Jankovom žalúdku?” 

Automaticky som zdvihla ruku. Aj tak som o ňu nemala záujem, celú by som ju nezjedla. Nebola príliš veľká, no môj žalúdok by ju asi nezvládol. Čo ma však prekvapovalo bolo Karolove správanie. Čakala by som, že by bojoval za to, aby ju mohol zjesť on. No nestalo sa. Jediný, kto sa voči hlasovaniu ohradil, bol Samo:

„Karol. My dvaja sme mali tú najťažšiu robotu a pchali si ruky do studenej vody. Skoro mi omrzli končeky prstov. Ak by mal o tú rybu niekto bojovať, tak sme to práve my.”

„Možno. Ale ja som sa svojho práva vzdal. A keďže Kaja hlasovala za a Janko nebude predsa hlasovať proti, si tu len ty, ktorý nesúhlasí. Mrzí ma to bratu.”

„Ak ju chce Samo, tak ja sa jej vzdám.” Vyhlásil skromne Janko, no už popredu som videla, ako sa mu na ten pekný kus zbiehajú slinky. 

„Nie, Samuel ju nechce. Preto je tvoja.” Kajo mu nastrčil rybu do rúk a vylovil z tašky ďalšiu. 

„Kus číslo dva je najmenšia ryba, akú dnes v ponuke máme. Nezostáva mi nič iné, len sa opýtať: Obetuje sa niekto a poskytne tejto rybičke prístrešie vo svojom žalúdku? Prosím, prosím!” Jeho tón hlasu a gestá nás rozosmiali. Prihlásila som sa k nej ja. Z môjho pohľadu mala takú normálnu veľkosť, vôbec nebola príliš malá, určite ma zasýti. Chalani si podelili zvyšok a čoskoro sme sa ponorili do jedálneho ticha. Konečne som po štrnástich rokoch pochopila, prečo ma ocko vždy napomínal, že pri jedení sa nerozpráva. Človek si dokáže to jedlo úplne inak vychutnať, ak mlčí a sústredí sa len na to, čo prežúva. Bola som rada, že sme sa dokázali takto bratsky podeliť. Konflikty o jedlo by nám dokázali tento neistý pobyt v tejto neistej krajine veľmi zťažiť. Preto je lepšie občas ustúpiť, či držať jazyk za zubami, aj keď sa človeku niečo nepáči, pretože v časoch zlých zahynie pár vlkov osamelých, no svorka, ktorá zostane spolu viť, bude isto dlho žiť.