Drahí kamaráti,
článoček dostal rovnaký názov ako jeho o pár dní starší súrodenec. Náš život sa momentálne točí len okolo práce. Práve som sa zobudila z krásneho, jedenásť-hodinového spánku. Posledné dni boli veľmi hektickým obdobím, slniečko praží a ľuďom sa stále viac a viac páči sa na ňom opekať. Za týmto účelom chodia aj k nám, do reštaurácie. Za posledné tri dni (piatok – nedeľa) sme odrobili 36 hodín. Každý deň premietame UEFA EURO, ktorá sa stala hlavnou témou debát medzi mužmi a naučila som sa vďaka nej svoju prvú vetu v maltčine. Znie niečo ako „muž et ni gilét” (čisto fonetický zápis) a dá sa preložiť ako „nehádam sa” (hodiace sa k debate o futbale). K futbalu sme otvorili aj nový lounge bar, s ktorým sú len samé problémy, lebo nie je dostatočne vybavený na to, aby zvládol všetky potreby našich zákazníkov. Celkovo máme v objekte tri bary, Beach Club, Panorama a Lounge bar, a k nim len ôsmich zamestnancov. Často si musíme požičiavať od Haywarfu, ktorý sídli vo Vallete a je niečo ako „partnerský bar”. A sezóna len začína. Keby ste teda chceli niekto prísť pracovať na leto na Maltu, vôbec sa nenahneváme, potrebujeme ľudí. 🙂
Avšak sú aj časy, keď nie sme úplne plný a vtedy je čas aj na vtipkovanie. Raz sa mi stalo, že som nahodila objednávku na Ceasar Salad (s kuriatkom) a kuchár mi vzápätí povedal: „Nahodila si si? Tak si ho choď aj urobiť!” Prečo nie? Skrslo mi v hlave. Určite len čakal, že zdupkám. A urobila som! (S jeho supervíziou.) Dokonca ma začali zaúčať aj za bar, potrebujú bartendra. Potrebujú veľa ľudí, naozaj, sme short of staff. A máme jednu Srbku, ktorá je tiaž nová – Mirica – pracuje len o pár dní viac ako my a za deň sa dokáže opýtať milión otázok. Jej najobľubenejšia fráza znie: „Xristina, may I have a question?” (Xristina je naša asistentka manažéra a na formuláciu otázky by jej náš native speaker v škole povedal, že je totálne zlá. V Angličtine by to totiž dostalo opačný význam – môžem dostať otázku? Angličtinu tu však absolútne nikto nerieši.)
V sobotu sme vstali s pocitom, že ak prežijeme 13 hodín v práci na nohách (minimum), tak pôjdeme na Reggae party do vedľajšieho klubu. Po finálnych 15-tich sme sa tam o 2-hej v noci aj napokon vybrali. Ja, Romi a Dejan. (Kolega zo Srbska.) Avšak bola tam celkom nuda, kráčali sme teda ďalej, s pocitom, že ďalší deň tiež pracujeme 13 hodín. No to bol len začiatok… Dostali sme sa do Pacevillu (miesto, k ktorom nás viacej ľudí varovalo – príliš veľa klubov, drog, alkoholu – a preto sme si povedali, že tam nikdy nepôjdeme.) Samozrejme, prvá noc vonku, ocitli sme sa práve tam. A bolo to presne také, ako nám opisovali. Na jednej tzv. Crazy street bolo neskutočne veľa klubov, vlastnených jedným pánom menom Hugo, v každom hrali inú hudbu a v každom bolo milión ľudí. Na ulici ani nevravím. Niektorí to už nezvládli a rozhodli sa dať si šlofíka priamo tam. Iní sa stratili a nevedeli nájsť kamarátov. Hotová ZOO. Nechápali sme, ako môže ľudí baviť takýto život. Doriadiť sa do nevedomia. Avšak nesúdime. Spomíname na jedného Fína, ktorého sme stretli ešte predtým, v bare zvanom City of London (vždy sa tam po skončená práce chodí, manažéri spolu so staffom, keďže počas dňa nie je čas kecať a spoznávať sa). Fín dostal prezývku e-e-é, asi viete prečo. Okrem toho, že je z Fínska sme asi nič iné z neho nedostali. A ešte poznáme Marca, právnika z Talianska, ktorému sa stratil kamarát. Bol sám a veľmi nerozumel Angličtine. Bol rád, že si môže s nami posedieť v McDonalde. Taký je život nočného Pacevillu. Domov sme išli autobusíkom za 2€, o pol 6. Svitalo. Po vstupe dnu máme „zakázané” rozprávať, lebo vedľa nás v izbietke prespáva naša Nemka. Ktorá počuje aj to, keď človek pije z pohára. Raz sme ju nechtiac zobudili o pol hodinu skôr, ako mala nastavený budík a kvôli tomu musela potom spať celý deň a nešla do práce. Zaľahli sme o 6, o 9 vstávali. Prebrať sa a dať sa dohromady, lebo ďalšia 13-hodinovka nás čaká v The Exiles! (Názov nášho Beach Clubu). A taký je náš život tu. Páči sa mi. Nenudíme sa, kolegovia sú riadne super. To je viac ako polovica úspechu, myslím. Navyše tieto dva dni je zlé počasie a ľudia teda nechodia plávať ani opaľovať sa. Máme voľno, môžeme dospávať. A sprostredkovávať Vám.
Ešte som Vám chcela spomenúť, že som bola v nemocnici na návštevu manžela našej „host mum”. Má problém s hrubým črevom. Nemocnice sú veľmi pekné, moderne zariadené. Zablúdili sme v nej. Zdravotníctvo je zadarmo, dokonca aj pre všetkých členov EU. Aj školstvo. Univerzity sa vraj reputáciou vo svete rovnajú tým z UK. Nenadarmo bola Malta kolóniou, až pokiaľ nevzala osud do vlastných rúk a nadobudla nezávislosť, v roku 1979.
Hľa všetko naše nové poznatky. (V prílohe obrázok našej reštaurácie.)
Mávajte sa pekne, čoskoro sa ozvem.
Vaša Sisa =^-^=