Drahí priatelia,
veru, nadpis vie, čo hovorí. Nie deň, ale hodinu. Za posledných 48 hodín sa nám toho toľko prihodilo. 1,274 obyvateľov na kilometer štvorcový vie narobiť kopec srandy. Každý deň prídeme domov večer, totálne unavené, ale plné pozitívnej energie z udalostí, ktoré sa nám prihodili. Alebo jednoducho z maltskej atmosféry. Denne prekráčame desiatky kilometrov, urobíme stovky fotiek, spoznáme nové (pre nás) rarity ostrova a potom zdieľame svoje poznatky s rodinkou, v ktorej bývame. Stala sa z nás multikultúrna komunita, rozprávame multilinguálne, píšeme rozdielne, navzájom sa vzdelávame. Sen každého človeka, nájsť takýto domov, 2,200 km od toho svojho. Dokonca sa učíme aj mačaciemu jazyku. Slečna doktorka z Nemecka nám každý deň rozširuje obzory v oblasti zdravia a zdravej stravy. Je veľmi múdra, ako hrdej Nemky sa jej dokonca môžem opýtať aj na celú históriu Martina Luthera a na uhol pohľadu zo strany nemeckého obyvateľstva. Arabský chlapec je veľmi motivovaný, chce toho v živote veľa dosiahnuť a ide si za svojím snom, tvrdo. A pani domáca je naša maminka. Je veľmi láskavá a starostlivá. A tiež má svoj vlastný názor na všetko, dokonca aj na reggae hudbu. V tejto komunite sa nám bude veľmi dobre žiť, veľa sa naučíme.
Za dva dni sme urobili neskutočný objav. V bežnom supermarkete sa dajú nájsť potraviny lacnejšie/v rovnakej cene ako na Slovensku. Čo je veľmi super, pri našom úspornom režime ušetríme ešte viac. Kúpili sme si teda kilo cestovín za 90 centov a omáčku za 80. Prišli sme domov, pustili sa do varenia. V tom nabehol ujo (ocko), ktorý je väčšinu času v práci, podal nám ruky na znak zoznámenia a začal nám vysvetľovať, ako variť cestoviny. Je totiž profesionálom v tomto obore. Vždy si ich treba navážiť 200dkg, aby ste si boli istí, že ich naozaj skonzumujete a variť ich treba presne toko minút, koľko odporúčajú na sáčku. Nič viac, nič menej. Professional pasta. Večer sme prišli unavené domov, že zjeme, ťo nám zostalo, keď nám teta oznámila, že to zjedla ona. Omáčku a dokonca aj „šnicl”, ktorý sme zo Slovenska priniesli. Chcela ochutnať a vraj bol veľmi dobrý. (Ibaže nahryznutý, asi tak z polovice.) Na oplátku nám uvarila kuriatko ona.
Okrem jedla bola včera našou prioritou aj práca. Jednu sme našli, ale dnes sme našli lepšiu, takže včerajšia bude musieť ísť k vode. Ešte, že to nemá tak ďaleko. Odfotili sme sa v citróniku – reálnom (foto v prílohe) a kráčali sme do Vallety – hlavného mesta, Zaujímavosťou je, že je k nám totálne blízko, no dostať sa tam pešo sa tak ľahko nedá. Zaberie to asi hodinu kráčania. Na polceste sme to napokon vzdali, kráčania sme mali na ten deň dosť. Objavili sme „polostrovček” kde bola samá špina a samé mačičkky bezdomovkyne. Plus jedna veľmi malá farmička – skôr miniatúrna ako malá – s malými domčekmi, v ktorých kedysi zrejme zvykli žiť Barbiny, pokým sa neodsťahovali k Mattelovi, s plyšákmi pribitými na drevené steny a zvieratkami všeho druhu. Od morských prasiatok, cez králičky, sliepočky, kačičky, mačičky, psík, všetko miniatúrne. A farebné. Pár metrov odtiaľ sa v mori kúpali dva hnedé kone. (Všetko by to chcelo fotky, ak Vás zaujíma dokumentáciu, napíšte email, podelíme s radosťou.) Za spomenutie určite stoja aj dealeri banánov (dvaja tmavý Afrikánci žijúci v Londýne, vôbec nedealovali banány, len ja mám tendenciu každému vymyslieť vlastný príbeh – či už človeku, zvieratku alebo predmetu) ale! nakoniec sa z nich vykľuli dealeri pitnej vody vo flaštičkách. Tesne pred OC sa nás pýtali, či ich nevieme naviesť k danému OC – lepšie asi nevedeli nadviazať rozhovor a o 20 minút sme ich stretli na úplne inom mieste – darovali nám vodu – aký paradox, v Afrike jej určite nemajú na zvyš. Od vtedy sa každá deal u nás volá banana deal – krédo našej Malty. Plus fialový dinosaurus – no to by chcelo dlhšie vysvetľovanie.
Dnes ráno sa začalo s rovnakým zámerom, hľadať robotu. V „Orange tree” sme vytlačili viac CV’s a vybrali sa po pobreží. Dokopy sme ich rozdali asi 22. A hádajte čo! Zajtra máme trial shift, na pobreží, v dvojposchodovej reštaurácií. Veľmi sa tešíme. Poobede sme s rodinkou tri hodiny rozoberali rôzne kultúry a rôzne veci. Vlastne ani neviem prečo vravím rodinkou, keďže jedine majiteľka domu je naša „hosťovská rodinka”, no s ďalšími hosťami sa tu cítime navzájom naozaj ako jedna family. Chceli sme aj čítať a ležať pri mori, no topánky nás veľmi svrbeli od túžby spoznávať a tak sme strávili ďalšie 4 hodiny kráčaním. Objavili sme nové mesto, nové kostoly, hotely, obchodné centrá, pieskové pláže!! (s pieskom, ktorý sem bol dovezený samozrejme), ľudí, Paceville – komerčné miesto, na ktoré nás každý upozorňoval – dávajte si pozor na ľudí, svet je zlý. Všade inde sú ľudia veľmi priateľskí, hoci nie sú všetci Malťania. Dokonca v našej novej robote sa máme cítiť ako v rodine, lebo to je práve to, čo robia oni. Sú jedna rodina.
Teda všetko v poriadku, more stále slané, slniečko stále teplé, život stále krásny (a navždy! Neohliadajúc na to, kde sa práve nachádzame!) už len ľahnúť pod dečku (perinky nám v tomto teple absolútne netreba) a ráno privítať s radosťou nový deň.
Skúste to aj Vy, bude Vám krajšie. Garantujem! 🙂
Zatím pá, vidíme sa v nových príbehoch.
Vaša Sisa =^-^=