Drahí kamaráti,
po dvoch rokoch – lete strávenom opäť v (nie až tak veľmi ako si každý myslí) upršanom Anglicku – v mojej skvelej rodinke, ktorá ma zachránila spod neostrihaných indických pazúrov, ale aj po iných dôležitých životných udalostiach – akou je ukončenie strednej školy napríklad, sme sa s kamarátkou rozhodli odletieť do teplých krajín. Nie, že by cez leto na Slovensku nebolo teplo, ale Romi (budete o nej asi veľa za týchto dva a pol mesiaca počuť, tak by bolo vhodné ju predstaviť – spriaznená duša zo strednej) má topánky rovnakej značky ako ja (cestovateľskej), tak nám napadla spoločná brigáda v zahraničí. Hádajte kde! Keďže neovládame profesionálne žiaden stredozemskomorský jazyk, možnosti sa zúžili a z nich nám vyšla jedna – Malta.
Tak. Samozrejme, v masmédiách na každom milimetri utečenecké krízy, hrozby islamského štátu, rodičia nezdieľali ani kúsok radosti z kúpenej letenky. Dokonca som sa im to bála povedať, hoci som ich na to pripravila. No tri mesiace je dosť dlhá doba a oni sa za ten čas naučili s tou predstavou žiť. A tak sme dnes, ja a Romi, nasadli na lietadlo spoločnosti AirMalta (dúfam, že Vám nevadí kúsok propagácie, no boli sme spokojné) a vydali sa za dobrodružstvom.
Pre začiatok Vám prinášam pár faktov, ktoré by ste určite mali vedieť o tomto ostrovčeku so zaujímavým názvom (áno, veľa ľudí sa ma za posledné dni opýtalo, či si beriem aj cement, fúrik a lopatu)
Aby som príliš veľa nekecela, doba predsa len už pokročila, rýchlo Vám zhrniem udalosti dnešného dňa. Na letisku nás čakala nová maminka, ktorú sme našli cez internet ako dámu, ktorá ponúka izby vo svojom domčeku. Prvý dojem – neskutočne skvelý! Má šesťdesiat, no nepovedali by ste jej viac ako štyridsaťosem, tri deti, jedného vnuka, manžela a štyri mačky! Všetky obrovské a chlpaté. Dvaja chlapci, dve dievčatá – Fluffy, Ted, Heliy a L … ešte som nemala čas si to všetko uložiť do internej pamäte. No je to chlapčenské meno pre mačku, lebo zo začiatku nevedeli, že je to kocúr. Teta je veľmi veľmi, ale úplne veľmi milý človek! Stále by sa len rozprávala, úplne o hocičom! Už sme jej stihli vysvetliť našu geografiu (Slovensko, nerovná sa Slovinsko) aj národné jedlá. Deti sú už veľké, nemáme možnosť ich stretnúť, no hosťuje ešte nemeckú doktorku a študenta zo Saudskej Arábie. (Práve som si uvedomila, že všetci tu máme buď dvadsať, štyridsať alebo šesťdesiat rokov. Okrem mačiek, tie sa vždy musia vymykať pravidlám.)
Po vybalení sme vyvetrali opaľovacie krémy a vybrali sa spoznávať okolie. So životopismi v ruke. Jeden Malťan – Viliam nás hneď odhadol na Slovenky. Ďalší nás pozvali odfotiť sa na ich lodi, iný nám zas ponúkol výlet na okolité ostrovčeky – Gozo a Comino za totálne výhodnejšie ceny, aké sú v letáčiku. Magic, you would say. Volal sa Miro, to znie celkom slovensky. Milí ľudia. No zahraničných je tu tiež celkom dosť. Za tri hodiny sme poučili slovenčinu asi tri krát. To sa vlastne dá vyriešiť v rovnici: dá sa tu stretnúť jedného Slováka (alebo skupinku) za hodinu. Ešte sme si vykúpali labky v mori, odfotili medúzku a pobrali sa domov. Dnes bol predsa dlhý deň. 2200 km prejsť nie je žiadna hračka.
Tak mi odpusťte, ak píšem občas z cesty alebo nezaujímavo. Všetko ma to vyčerpalo. Navyše mám pocit, že jedinú kvapku kreatívnej, rozbúrenej krvi, ktorá vo mne zostala, vycucal prostredníctvom asi desiatich štípancov jediný jeden komár. Avšak budem sa k Vám prihovárať častejšie, keeping you updated a vy sa možno rozhodnete tento rok pri toľkých svetových problémoch upustiť z obľúbeného Balkánu a vydať sa západnejšie. Práve na Maltu. 🙂
Tak zatím. Šťastnejšie to zatiaľ nemôže byť. 🙂
Vaša stratená Sisa, ktorá sa vie aj po dvoch rokoch nájsť 😉
=^-^=