Už snáď aj desiatky rokov dostávajú stredoškolskí študenti za úlohu napísať rozprávanie (slohovú prácu) s názvom: Bolo to na neuverenie. Veru, hoci to bolo naozaj na neuverenie, prišiel mráz aj na nás. Chcela by som sa teraz podeliť s Vami o tú moju verziu. Možno pomôže nejakým študentom v budúcnosti, ktorí nemajú bunky na písanie alebo na to jednoducho nemajú chuť. Môžete sa inšpirovať. 😉 (Prajem príjemné čítanie! 🙂 )
P.S. Ak máte náladu, mohli by ste mi napísať nejaký ten feedback. Napríklad, či ste čakali podobný koniec (preto prosím, nečítať si ho ešte pred prečítaním článku 😀 ).
Here we go!
Zo sladkého snívania mi pomohlo prebrať sa krásne májové slniečko. Bol to jeden z tých dní, keď vám ani vedomie, že čochvíľa budete musieť vstať, obliecť sa a ísť do školy, nedokáže pokaziť náladu. Jediným pohybom prsta som rozsvietila obrazovku môjho telefónu. Obrovské čísla určovali čas 6:27. Hoci mi zostávali ešte tri, nekonečne nádherné minúty spánku, rozhodla som sa, že v takýto slnečný deň nemôžem vylihovať pod perinou.
Nemotorne som zošuchla nohy z postele. Hoci moja duša túži skákať a radovať sa z pekného dňa už od prvej minúty prebudenia sa, moje telo nie je schopné splniť túto požiadavku. Opatne som sa postavila a ťarbavým krokom, takmer ako mláďa medveďa, som prešla k oknu a oprela sa o parapetnú dosku. So štebotavým spevom ranných vtáčat ma privítala moja dedina. Usmiala som sa. Dnes je naozaj nádherne. Dokonca by sa dnes dalo ísť aj na kúpalisko, len musím zistiť, či …
„Miáááv!” vyrušil ma z môjho snívania hlasný zvuk vychádzajúci z kuchyne.
ó Bože! preblysla mi mysľou negatívna myšlienka, ktorá zanechala moje obočie nekompromisne skrivené nadol, zas ten hlúpy sestrin kocúr. Odkedy ho minulý rok dostala na narodeniny, nie je s ňou vôbec rozumná reč. Všade samé Geoffrey sem, Geoffrey tam. Geoffrey, také vznešené meno. Ako pre anglické knieža. V poslednej dobe veľmi pribral. Maja ho kŕmi samými dobrotami. Má sa lepšie ako bežný občan Slovenskej republiky. Vyzerá ako ten oranžový Garfield z rozprávky. Nikdy by som neverila, že taký kocúr môže naozaj existovať.
„Miáááv!” ozvalo sa znova. Unavene som zvesila plecia. Nemám nič proti mačkám, dokonca som sama po jednej túžila, keď som bola na prvom stupni. No čo je veľa to je veľa. Garfieldovi, pardon Geoffreymu sa v poslednej dobe niečo deje. Celý deň reve ako zmyslov zbavený a každému sa pletie popod nohy. Dokonca jej rodičia dovolili držať ho vnútri. Mne by to nikdy nedovolili. Darmo, sestra je miláčik rodiny.
Na dvere som si na protest nakresila veľkú čiernu tučnú mačku a dvakrát ju preškrtla. Hneď pod ňou svieti napís: Tučným kocúrom vstup zakázaný. Hoci verím tomu, že keby si tie dvere nezatvorím, Geoffreymu nebude robiť problém uvelebiť sa v mojej posteli.
Rozhliadla som sa po mojej podkrovnej izbe. Steny boli natrené nabielo, pri hlavnej stál skriňový komlex detskej izby a pod zníženou strechou stála posteľ. Väčšia ako tá normálna, detská, s fialovými obliečkami. Všetko spolu pekne ladilo. Snažila som sa zapamätať si čo najviac detailov, aby som mohla právom obviniť Maju, ak by mi niečo odtiaľto zmizlo. Často si požičiava moje veci bez môjho vedomia. Išla by som sa najesť, ale nechcem stretnúť tú chlpatú potvoru. Radšej strávim ráno v izbe. Tesne pred odchodom schmatnem zo stola desiatu a vytratím sa z domu. Ešteže máme kúpeľňu aj na hornom podlaží.
Obiekla som sa, umyla a keď bol čas ísť, vzala som tašku a pomaly scupkala dole. Bolo tam prekvapivé ticho. Dokonca aj Diabol – tak znela moja verzia mena tej uhľovej príšery, bol ticho. Vošla som do kuchyne. Zostala som stáť ako obarená. Na zemi sedela sestra v tureckom sede a pred ňou tá vec vylyzovala niečo z misky, z ktorej jedávam ja ráno musli. Pohŕdavo na mne chvíľu spočinul tými svojimi strašidelnými svietiacími očami a potom sa obrátil späť do misky. Do mojej misky. V momente do mňa vstúpil hnev, no mama mi gestom ruky naznačila, aby som sa ovládala.
Potom prehovorila: „Ahoj miláčik. Majka dnes zostane s Geoffrym doma, lebo mu nie je dobre. Dali sme mu do mlieka paralen, snáď mu to pomôže zmierniť bolesť.” Prosím?! Neverila som vlastným ušiam. Rdašej som pokračovala v svojom počiatočnom pláne. Schmatla som desiatu a bez slova som odišla. Oni dve sa snáď zbláznili. Veď je to len jeden poondiaty kocúr.
Pokazil mi celý deň. Vážne. Keď vám radosť z krásneho teplého dňa nepokazí škola, tak vám ju pokazí sestrina mačka. Nedokázala som sa na nič sústrediť. V hlave sa mi neprestajne ukazoval obraz tej čiernej gule oblizujúcej si fúzy nad mojou porcelánovou miskou. Bodaj ho pečená hus kopla.
Domov som sa absolútne netešila. Určite si podmanil už aj ocka, ktorý mu zhlobil trón a teraz okolo neho všetci tancujú obradný tanec a klaňajú sa mu. S nechuťou som vošla dnu a zostala som nechápavo stáť, hneď na prahu dverí. Verili by ste tomu? Ten tučný kocúr sa dnes okotil.