Drahí moji priatelia!
Je toho tak veľa, čo Vám chcem zdeliť. Za posledných pár dní sa toho veľa zmenilo. Avšak opäť nechcem predbiehať, aby som Vás nezmiatla. Tak začnem asi tam, kde som skončila. Sľubujem Vám však veľa prekvapení. Garantujem Vám, že sa nebudete nudiť a nebudete čakať to, čo Vám napíšem. Ja som ti tiež nečakala. Stalo sa.
Začnem tam kde som skončila. Dopísala som článok, dala ho na internet. Zakričala na mňa mama, že som mala zobudiť malú už desať minút dozadu. (Všetko počíta ma minúty, keď ide o moju prácu.) Zobudila som malú. Bola mrzutá, tak som ju posadila pred telku a umyla jej tvár. Ona zatiaľ chystala nejaké ovocie. Uvidela som pár tanierov a hovorím si: nedokázala ich umyť, môžem to urobiť ja. Malá je mrzutá, rozprávky ju preberú. A vtedy to začalo. Začala po mne kričať. S krikom sme sa premiestnili aj do obývačky a malá začala plakať. No ona kričala a kričala vkuse pol hodinu. (Asi som Vám spomínala, akú má záľubu v rozprávaní.) vraj si vôbec neplním povinnosti, umývať som mala keď malá spala, teraz mám byť s ňou. → Keď malá spala, dostala som drhnúť kúpeľku a umývať okná. Za tie dve hodiny som si príliš neoddýchla, hoci vedela, že som večer pred tým pracovala v reštaurácií. Jej krik som zvládala potichu. No nakoniec sa u mňa objavili zradné slzy. Bolo toho príliš veľa. Poslala ma do izby. Za desať minút prišla, že jej mám ukázať aká som dospelá. Prijala som návrh. Avšak necítila som sa dobre. Rozmýšľala som, že utečiem. Najlepšie cez noc, bez rozlúčky. No nevedela som, kam by som išla. V nedeľu som napokon išla do kostola a dostala som novú vieru. Zvládam to. Hoci je to určitý druh šikany, v sobotu mám vraj voľno, no najprv musím vykonať štyri hodiny domácich prác, ja to zvládnem. Som silná. Kamarátom som hovorila, že hoci mi je zle, moje optimistické korene sú pevne hlboko, s osobnosťou mi to nič neurobí. Išli do TESCA. Nechcela som ísť s nimi, bola som rada, že budem chvíľu sama. Telefonovala som s kamarátkou. Prišli, tak som zišla dole, že ich aspoň pozdravím, keďže sme tá rodina. Začala sa mi sťažovať, že či neviem čo sa patrí. Vraj je nedeľa a či doma trávim nedeľu zavretá v izbe. Znova poučovanie, čo mám a čo nemám. Vypočula som si ju a so slzami na krajíčku som sa ospravedlnila, že sa určite zlepším. Avšak o päť minút si ma znova zavolali dole. A dali mi prednášku o mojom nevychovanom, nedospelom správaní. Vraj na mňa utrácajú veľa peňazí, tak by som sa tak mala správať. (300libier za 60 hodín týždenne childcare, plus hodiny domácich prác podľa mňa nepatria do rovnakej rovnice). Spýtala som sa, či môžem ísť von. Samozrejme. Celý deň som si totižto písala s nejakým neznámym ujom, ktorý hľadá opatrovateľku pre svoju ženu s Parkinsonom. Roky hosťovali študentov a boli by radi, keby som ich prišla pozrieť, keď sa v mojej rodine necítim dobre. Nechcem sa dostať do ďalších problémov, vravím si. No nevedela som, čo mám robiť. Napísala som mu, že prídem. S mojimi orientačnými schopnosťami v novom meste som to ľahko našla. Bolo to len desať minút kráčaním. Bola som naozaj zničená. Privítali ma s úsmevom na tvári. Starká má sedemdesiatpäť rokov, problémy s rečou, no rozumela som jej lepšie ako mojej indickej mame. Ukázali mi dom, listy od študentov, oboznámili ma s mojou novou prácou. Dvadsať hodín týždenne plus teta väčšinou spí. Chcú len, aby som dávala pozor či je v pohode. Je to pre nich nové, opatrovateľa ešte nemali. Avšak ja som sa príliš bála svojej indickej rodiny. Preto ma ujo zobral do auta, zaviezol naspäť a povedal im, že je môj rodinný priateľ a rodičia sa mu sťažovali, že chcú, aby som zvyšných päť týždňov strávila u neho. Mali ste to počuť. Radšej som sa skryla do izby a zbalila si veci. Za svoju trojtýždňovú otrockú prácu som dokonca ešte musela zaplatiť 153libier, keďže odchádzam nečakane. Zrazu som nevedela, čo mám robiť. Žiadne peniaze nemám. Ujo na mňa žmurkol, že sa o to postará. A tak sme odišli. Boli som prekvapení, že to išlo tak ľahko. Indické rodiny v UK vraj väčšinou robia peklo svojim študentom. Už raz zachraňovali jedno dievča z takýchto pazúrov.
A tak som tu. Večerali sme spolu. Upratovali sme spolu. Večer sme skladali puzzle. Vstávala som o ôsmej, namiesto o pol siedmej. So starkou sme boli v obchode, pozerali TV a znova skladali puzzle. A rozprávali sa. Prežila veľmi zaujímavý život. Dnešný deň bola na tom dokonca tak dobre, že s mojou pomocou dokázala aj navariť večeru. To sa jej nepodarilo už veľmi dlho. Je veľmi milá, zvykla byť sestrička. Vždy si užívala, keď sa mohla o niekoho starať. Sú radi, že ma majú. Nie je celý deň sama a nie som ani taká stará, takže sa cíti, že som u nej len ako ďalšia študentka. Veľmi jej chýbalo, keď sa musela hosťovania kvôli chorobe vzdať. A ja som šťastná o sto percent viac! Žijem ako v rozprávke! Nemám žiadne pravidlá napísané na papieri, v mrazáku zmrzlinu, v chladničke čokoládu, nikto mi nehovorí, čo musím a čo nesmiem robiť. A upratujem z vlastnej iniciatívy. Ich teší, že sa im podarilo pomôcť mi, a že majú v dome mladú posilu.
Bolo to ťažký krok, ťažká nedeľa, no som šťastná, že je za mnou. Verím, že tých tridsaťjeden zostávajúcich dní už pre mňa nebude každodenným utrpením. Môj pozitivizmus zostal nepoškvrnený. Preto mi verte, že aj keď sa Vám nedarí, netreba sa príliš trápiť. Ja som príklad. Nakoniec sa mi všetko podarilo vyriešiť a našla som šťastie. Verím, že táto rodina v mojom srdci zostane navždy.
Vaša opäť šťastná
Sisa =^-^=
P.S. Znova mám novú adresu. Ak si prajete ma kontaktovať reálnou papierovou poštou, budem skákať dva metre dvadsať.
9 Nuns Way
CB4 2LU
Cambridge