Dobrý večer priatelia,
vybehnime na polia… Mohli by ste ma niekto prísť navštíviť? Pôjdeme spolu chytať Cheltenhamské králiky. 😀 Ale nie… Dnes nemám dovolené smiať sa, stala sa mi strašná vec. Hneď Vám ju vysvetlím. Ale nebojte sa, vôbec to nebolo strašné, len preháňam, takže sa v pohode nadýchnite a čítajte so mnou ďalej…
Dnes som sa rozhodla pripraviť si kuracie krídelká. Moja rodina mäsko neje a žiadne mäsko ani nedostalo povolenie prísť k nám na návštevu. Avšak kuracie mi dovolili, pretože vie lietať a neklope kopýtkami. Moja máma (Vysvetlím Vám jednu vec. Moja indická mama sa volá Ninika a jej manžel Sukanta. Pri večernom umývaní kuchyne sa ma Ninika spýtala, či by som ju nemohla volať mama, aby si malá Toyah zvykla, že „máma“ je tá osoba, ktorá nás ľúbi. Neprekážalo mi to, aj tak stále neviem ako vysloviť jej meno, keďže nie je anglické. Ou yes. Teraz si prečítajte text pred zátvorkou, aby ste znova chytili niť. 😉 ) mi kúpila rovno kilo. Krídeliek. (Môžem odletieť, ak mi tu bude zle.) Za dve libry, celkom výhodne. Chcela, aby som to pripravila všetko naraz a postupne to týždeň jedla, ale nakoniec sa mi ju podarilo presvedčiť, že keď budem mať znova chuť na operenca, pripravím si ho nanovo. Následne mi vysvetlila ich prísne domáce zákony. Mäso nesmie ísť do hrnca, z ktorého sa zvyčajne varí pre všetkých. Preto mi kúpia nový… Šupla som to teda na pekáč do trúby, polievočka nebude, a chcela som si nabrať vodu. Pred očami sa mi zjavil tmavohnedý ukazovák s dlhokánskym nechtom. „Najskôr si musíš poriadne umyť ruky, pred tým než sa niečoho dotkneš. Práve si chytala mäso.“ Vysvetlila mi moja máma. „Šesť zo siedmych dní nechytáme mäso, preto som sa ti ho ani nedotkla a nechala to všetko na teba.“ Áha… tak toto je TO pravidlo… Zvieratká v Indii majú určite ružový život, keď si nemusia cez deň nacvičovať ako skákať na pekáč.
Nebolo to nič hrôzostrašné, však? Len nejedia a nechytajú žiadne mäso. Akokoľvek, nebolo to To, čo som označila strašným. 😛 Po pol hodine som krídelká otočila, nič sa nestalo. Ale! Keď som ich chcela vybrať, spustil sa senzor dymu a celý dom začal pípať. A moje malé sa k nemu v harmónii zvukov pridalo, lebo ho ten zlý, škaredý ujo pípač vyrušil od počítania ovečiek a nevedelo, koľká v poradí práve preskočila cez plot. V hlave sa mi zjavila scéna z hry Sims. (Hlúpe, viem, ale nikde inde som sa s touto vecou nestretla.) Čakala som najhoršie, hasičov… Ou no. Nikde ani plamienok. Ako im to vysvetliť? Prepáčte, že ste sa prehnali kvôli mojim dvom kuracím krídelkám? Dáte si obed? Behala som hore dole doľava doprava ako splašený kôň a nevedela som, ako ten hnusný zvuk vypnúť. Napokon som sa upokojila a hovorím, Bože pomôž mi. A viete čo? Prestalo to. Thank you, Lord. (Teraz nechcem nikomu nútiť moju náboženskú vieru, určite to bola len zhoda náhod. 😉 ) Ale vyhrala som! Ou yes, som bojovník. Bežala som za malou Mimi a snažila sa vnuknúť jej ovečky znova do mysle. Ešte si na mňa celkom nezvykla, je veľmi pripútaná na maminu, no aby som sa príliš netrápila, radšej mi urobila po vôli a zaspinkala.
Napokon nič strašné. 🙂 Stačí nebrať život príliš vážne a problémy sa viac menej vyriešia samé. Len naša myseľ a nerozvážne konanie z nich robia strašidelné postavičky pod detskou posteľou. Preto sa držme pravidla ráno múdrejšie večera alebo dvakrát meraj potom strihaj, a premyslime si čo máme a čo nie. Viem, že je to veľmi ťažké, keď sa nachádzame v situácií „neviem kam z konopí“, ale ak sa od všetkého čo i len na chvíľu odosobníme a doprajeme si jeden hlboký nádych, uvidíme, že život nie je taký zložitý. Ibaže my mu často krát zapletáme prsty a kladieme pod nohy horiace polená…
Vaša odhodlaná Sisa =^-^= 🙂
P.S. Pôvodne som Vás chcela zoznámiť s našou anglickou chladničkou, no zajtra je takisto deň. Nič nám neujde, sme pánmi nášho času. 😉