(Presne sem chodím! 😉 )
Opäť je tu slnečná nedeľa. Pre mnohých ľudí znamená deň oddychu od práce, povinností, či bežného týždenného stereotypu. Je to čas, kedy vyjdú von aby sa trošku socializovali medzi priateľmi, zabavili sa s rodinou alebo sa len nadýchali čerstvého vzduchu. Aj to, hoci sa nám to môže zdať málo, občas veľmi pomôže. Pre pretriedenie myšlienok, uvedomenie si ďalšieho životného cieľa, ambícií…
Pre kresťanov je tento čas ešte výnimočnejším. Označuje sa za deň, kedy Pán po šiestich dňoch tvorenia sveta, ten siedmy už len relaxoval a tešil sa z pohľadu na to, čo vytvoril. A tak toto dielo chodia pravidelne oslavovať a zvelebovať do kostola, na nedeľnú svätú omšu. Kresťania pozostávajúci z ľudí, ktorí ďakujú za život a všetko čo ich v ňom stretlo, ďalej tí, ktorí sú stratení, hľadajú samých seba, potrebujú pomôcť a vo viere v Boha hľadajú oporu, alebo tí, ktorí sú so svojim životom spokojní a chodia si do kostola len posedieť a popremýšľať. To však zďaleka nie je všetko. Okrem spomenutých tam chodia aj babky-demokratky, ktorých zmysel chodenia na sv. omšu mi často uniká, kedže okomentovať oblečenie najväčšej nepriateľky sa dá aj na dedinskom trhu a nájdeme tam aj deti, ktoré sa po celý čas nevedia dočkať posledného Amen, aby mohli utekať domov k sviatočnému obedu.
A potom tam chodím ja. Občas ďakujem, občas hľadám a občas len tak sedím a je mi dobre. Počúvam kázeň, obzerám si zamračené tváre neznámych prísediacich a skúmam vzory na vyblednutom koberci. Na jednom z nich je tlačová chyba. Vymenili na ňom poradie farieb vzoru, ktorý som dodnes nepochopila.
A vtom to príde. V ušiach mi zaznie farárov mohutný hlas: ,,Pokoj Pánov, nech je vždy s vami.“ Táto veta vo mne evokuje okamžité zdvihnutie ruky a potrasenie ruky zamračenému prísediacemu. Ale čo sa stalo? Prísediaci sa usmieva a so slovami ,,Pokoj s tebou“ mi vkladá jeho dlaň do mojej. Obzriem sa po chráme. Všade sa ozýva táto šomrajúca veta a ľudia si navzájom prekazujú to milé ľudské gesto. Môže sa to zdať obyčajné, podáme si ruky a koniec. Avšak vidím, ako sa na tridsať sekúnd všetci ľudia od detí až po babky stávajú rovnocennými, nemračia sa a s úsmevom na tvári a radosťou v srdci rozdávajú svoje dotyky.
Je to naozaj nádherný čas plný skutočnej a čistej radosti bez znakov falošnosti. Núti ma zamyslieť sa. Nebolo by nám lepšie, keby sme sa aj k ľuďom, ktorých možno nepoznáme, aspoň raz za deň zachovali milo a ľudsky? Často sa mi stáva, že nastúpim do MHD a všetci cestujúci hľadia pred seba ako roboti. Ja s mojím otpimistickým duchom a vždy vysmiatou tvárou sa snažím k niekomu vystlať aspoň úsmev. Občas sa mi vráti, občas nie. Občas niekto k úsmevu pridá dokonca aj letmý pohyb ruky na znak zamávania, či nejasný pohyb pier. A ten moment mi dokáže zvýšiť hladinu endorfínu na nekonečné čísla.
Veď napokon čo nás dokáže v živote najviac potešiť? Nie je to elektronika, kniha, dobré jedlo ani oblečenie, ale to, čo sa nedá kúpiť nikde a keď sa budeme snažiť, nedokáže nám to nikto vziať. Je to ten moment, keď cítime, že sme milovaní.
(Presne sem chodím! 😉 )