V triedach bilingválneho gymnázia ma už od času môjho príchodu sem pútajú farebné, pekne namaľované plagáty k prezentáciam, či už na fyziku, biológiu alebo slovenčinu. Zamestnávajú mi myseľ počas dlhých, pre niektorých viac, pre iných menej zaujímavých hodín, keď jediné čo si prajem, je trochu viac oddychu. Avšak okrem plagátov o guľových bleskoch, psoch a podobných iných, možno nepotrebných vecí, ma zaujal jeden veľmi dôležitý citát. Stálo v ňom: „Mistakes are proof that you are trying.“
Je to naozaj tak. Kto nič nerobí, nič nepokazí, dalo by sa v našej materinskej reči povedať. Každý človek robí chyby. Občas sú elementárne a občas cítime, že ich naozaj nezvládame. Ale prečo je to tak? Robíme to schválne? Určite nie… a čo je to vlastne chyba?
Chyba je malá drobnosť, ktorú máme možnosť spoznať až na konci celého procesu jej rodenia. Vtedy nám ukáže svoju pravú tvár a my zistíme, že sme sa naozaj mýlili. Nevieme predsa, keď sa púšťame do niečoho nového, rozbiehame niečo staré alebo sa len jednoducho snažíme žiť, že robíme niečo zle. Inak by sme to predsa nerobili, nemalo by to zmysel. Celé to trápenie, výčitky a slzy, ktoré so sebou prináša nastanú, až po jej pravom odhalení. A potom nastane to obdobie smútku, depresie a nechuti zo života. A za to celé môže ona.
Avšak prečo sa chyba berie v ľudských očiach ako chyba? Vieme predsa, že kto nič nerobí, nič nepokazí. Podľa toho by teda každý náš omyl byť oslavou našej aktivity. A prečo ľudia rozdeľujú všetko čo vidia na dobré a zlé? Ujo Shakespeare nám naznačil, že veci vo svojej podstate nie sú dobré ani zlé. Dobrými a zlými robí chyby až naše myslenie. Mali by sme sa pre ne vôbec sužovať?
Aký je vlastne proces robenia chyby? Na začiatku si vôbec neuvedomujeme, že robíme niečo nesprávne. Potom sa objavia komplikácie, z ktorých sme následne veľmi utrápení a nešťastní. Ale kamarát čas, nám ukáže, že táto nezrovnalosť, nám znova pootvorila oči, naučila nás chápať novým veciam, posunula nás ďalej a v imunitnom systéme nám vytvorila antigény, aby sme boli pripravení, keď sa to stane znovu a vedeli, ako s tým bojovať. Je to presne ako s našim zdravím, keď biele krvinky bojujú s baktériami a vírusmi, vytvárajú protilátky, aby naše telo, keď sa v budúcnosti znovu dostane do styku s týmto druhom škodcov, spoznalo ako má s ním bojovať. Tak sa formuje naša imunita, teda naša osobnosť. Človek sa učí celý život. Myslím, že sa určite neučí na tých, v ľudských očiach dobrých veciach, ale práve na tých protikladných, zlých. Pretože tie ho najviac zraňujú a bolia dlhý čas. Potom vie, že to čo spravil, už nikdy viac zopakovať nemusí. A posunie sa ďalej.
Ľudia sa často krát chcú vrátiť späť v čase a napraviť to zlé, čo spáchali. Našťastie sa to nedá. Stalo sa to práve preto, aby sme pochopili podstatu a poučili sa. Veď napokon prečo sme to v tom čase pokazili? Práve preto, lebo sme nevedeli ako s tým bojovať. A určite by sa to stalo neskôr, pretože raz by sme sa museli naučiť ako na to a uzavrieť to do zásuvky vykonané/poučené. Táto zásuvka obsahuje možno veľa ukrutného a ťažko stráviteľného, ale zároveň je pre nás veľmi dôležitá.
Tak vymažme slovo chyba z nášho osobného slovníka a pre tento proces nájdime iné slovné pomenovanie. Napríklad ‚príležitosť naučiť sa niečo nové‘. A keď si raz budeme prezerať svoj zásuvku so súbormi vykonané/poučené, budeme radi, že sa nás život uberal práve týmto smerom s týmito omylmi, pretože budeme cítiť, že inak by ani nemalo zmysel ho žiť.