Založ si blog

Záhada strateného Slovenska: 33. časť

„Viete, ja si vôbec nie som istý, kam ako národ spejeme – nie som prorok. Ale mám víziu, ku ktorej vediem svoje kroky každým dňom a prosím všemohúceho o silu a pomoc. Tou víziou je slobodný slovenský národ. A čo by som i zahynúť mal v tomto boji divokom, svojej vízie sa nevzdám. Myšlienka je trvácnejšia ako človek. Bude žiť, aj keď sa ja pominiem.” Rozprával tak krásne a od srdca, že by som ho dokázala počúvať hoc aj celý deň. 

„Pán Štúr, dovoľte nám teda byť živým dôkazom toho, že vaša vízia bude v budúcnosti naplnená a vaše kroky nie sú márne.” Povzbudil ho trošku nesmelo Janko.  

„Veru stále sa zamýšľam, či sa mi celé toto stretnutie nesníva a neprebudím sa čoskoro v svojej posteli. Hoci ak by ste aj prízrakmi z môjho sna boli, už teraz vám ďakujem za prítomnosť vašu, lebo ducha môjho nesmierne vysoko ste povýšili, nový dych do mojich dní ste priniesli a za to vám, nesmierne, ďakujem.”

„Rado sa stalo, pane. Našim najväčším problémom týchto dní je však ako sa dostať domov.” Vyhlásil, ako inak, Samo. Ľudovít zamysleným kývnutím hlavou naznačil, že porozumel otázke.  

„S tým vám, ľudia boží, budem ja len ťažko vedieť pomôcť. Ale môžem vám poskytnúť nocľah na túto noc, ak by ste sa zajtra chceli vrátiť späť do Modry a pátrať tam ďalej. Teraz je už veľa hodín a doprava by sa nám neľahko zháňala.” Mal pravdu. Hladina Dunaja sa zaodela do večerného šera. Slniečko zmizlo z obzoru a labute sa tiež kamsi odplavili. Svet sa chystal na hlbokú noc. 

Ani som si nevšimla, kedy to tak ubehlo. V žalúdku mi nespokojne zakvílilo, celý deň sme nič poriadne nezjedli.  

Ľudovít začul sláčikové kvarteto v mojom bruchu a empaticky sa usmial: „Hladní ste, však? Tiež som dnes ešte nič nejedol. Menej troviť, a…”

„viac tvoriť.” Dopovedali sme zaňho. „Už sme si vás prečítali, pán Štúr.” 

„Doslova.” Dodal potichu Samo. Jeho denník sme mu neukázali. Nevedeli sme odhadnúť, ako by zareagoval. Vlastniť cudzie myšlienky predsa nie je úplne normálne. 

„Veru ako vidím, poznáte ma lepšie ako ja sám. Poďme teda k nám, moja sestra vás niečim zasýti a pripraví vám aj nocľah.” Zavelil, postavil sa a zaplatil. Všetko robil s istým švihom energického mladíka. Nemohol mať veru vyše tridsaťpäť rokov. 

K nemu do domov sme kráčali popri rieke. Vysvetľoval, že v byte zároveň sídli redakcia Slovenských národných novín, pretože si nemôžu dovoliť platiť priestory navyše, tak sa častokrát stáva, že u nich nocuje mnoho rôznych ľudí. Pracujú dlho do noci, potom si spolu pri fajke podebatujú, pár hodín pospia a skoro ráno berú noviny do tlače. U nich sú vraj vždy dvere otvorené. Nemajú veľa, no s radosťou sa podelia. Vyprával nám aj o športoch, ktorým sa venuje a pýtal sa, čomu sa venujeme my. Bolo zaujímavé sledovať, že záujmy mladých sa za necelé dve storočia takmer zmenili. Ľudovít poznal futbal, vedel jeho pravidlá, no viac ho lákala jazda na koni. To by som s pokojom v duši mohla vyhlásiť aj ja o mojich záujmoch. V mnohých veciach som sa s ním zhodla a to ma nesmierne tešilo. 

Známa bytová budova nás privítala za takmer úplnej tmy. Ulicu osvetľovali iba sviečky zapálené v pouličných lampách, ktoré nevyžarovali príliš veľa svetla. Sama by som sa tu bála kráčať v noci. 

Karolína privítala brata naliehavým objatím. Vraj už mala o neho strach, keď sa celý deň neukázal. Potom pre nás rýchlo rozprestrela jedálenský stôl a priniesla večeru. Pečená kačka s kašou. Ľudovít sa smial, že keby boli na večeru len sami dvaja, tak na tanieri dostal len samú kašu. Ale pripájali sa k nám čoskoro aj iní páni redaktori a dopisovatelia, ktorí doposiaľ pilne pracovali na najnovšom čísle. Za stolom veselo debatili o nedeľných školách, Orlovi tatranskom a najnovšej básni Sama Chalupku, plánovali najbližšie dni a fantazírovali o blízkej budúcnosti. Pripadali mi takí silní a mocní, vzdelaní, inteligentní, schopní slova a skutkov. Túžila som byť ako oni – vyznať sa vo veciach, hovoriť otvorene, nebáť sa vyjadriť svoj vlastný názor a hlavne, byť schopná obetovať samú seba pre dobro druhých. 

Večer som zaľahla s pocitom odhodlania. Spali sme na povale pod slamenými duchnami. Bolo nám pohodlne a teplo. Asi najlepšia noc, akú sme sa v minulosti chystali stráviť. Ľudovít nás informoval, že voz bude na ulici pristavený o deviatej hodine ráno a žehnal nám ľahký spánok. Oči sa mu pri pohľade na nás opäť zaleskli dojatím. Nesmierne sme ho potešili a povzbudili. 

„Chalani, čo si myslíte o Ľudovi?” voľne som otvorila diskusiu, keď sme spokojne zaľahli pod hrejivé periny. 

„Dobrý človek to je.” Odpovedal mi Kajo, ktorý dnešnú noc, bohužiaľ, nemohol stráviť v mojej blízkosti. Ležali sme na osobitných lavičkách. „Myslím, že dnešný rozhovor nám len potvrdil, čo sme sa dozvedeli z jeho denníka. Nebola to žiadna propagácia jeho dobrých zámerov. On taký jednoducho je. Nesebecký a pracovitý. Škoda, že tých zvyšných päťmiliónov štyristotridsaťpäťtisíc ľudí nemá možnosť spoznať ho tak, ako sme ho spoznali my. Spoznať stratené Slovensko. Určite by zmenili názor na mnohé veci.”

„To je fakt. Sám môžem povedať, že pobyt tu je naozajstný otvárač očí. Už by som nikdy nepovedal, že Slovensko stojí za nič. Sám by som sa za tú vetu hanbil.” Vyslovil Samo. Spokojne som sa pomrvila. Tento nový postoj, ktorý vďaka nášmu neplánovanému výletu zaujal, sa mi páčil omnoho viac, ako ten z pred troch dní. Nechcelo sa mi veriť, že sme tu strávili len tri dni a tak sme sa zmenili. Cítila som, že sme akosi všetci trochu dospeli. Nielen, že sme sa museli sami starať o svoje hladné žalúdky a strechu nad hlavou, ale stretli sme sa s komplikáciami a riešili sme problémy, o akých by sa ostatným spolužiakom ani nesnívalo. 

„Viete čo by bolo fajn? Keby sme Dubnickej mohli navrhnúť, že namiesto jej plánovanej prezentácie urobíme prezentáciu o tom, čo sme zažili.” Zmienila som sa o nápade, ktorý mi práve vzplanul v mysli.

„Neviem Kajuš, či by nám uverila.” Poznamenal skepticky Kajo. 

„Možno, by sme to mohli vytvoriť ako fiktívny príbeh a zostaviť fiktívny rozhovor so Štúrom. Porozprávať čo všetko sme zažili vrámci vymyslených postáv.” Upravil môj nápad Janko. 

„Hm, to by sa možno dalo. Každý by si zobral nejaké časti, ktoré ho zaujali najviac…” začal opäť Kajo.

„Ja by som spomenul to divadlo a mužského herca v ženskej postave Capkovej.” Zasmial sa Samo. 

„To nám je všetkým jasné.” Tiež sme sa zasmiali. 

„Ale nie. Zameral by som sa na to hlavné, čo som sa tu naučil.” Povedal, tentokrát úplne vážne. 

„A to je?” opýtala som sa so záujmom.

„Že život a šťastie človeka nezáleží od toho, v ktorej krajine žije. Krajina a priaznivé podmienky mu môžu k tomu iba dopomôcť. Človek by mal vždy robiť to, čo ho napĺňa a ak je to obeta pre národ, či kúpa traktora,” nenápadne opomenul životný sen môjho brata, „tak nech sa nestará, koľko mu to prinesie peňazí a čo si o ňom pomyslia druhí. Zomrieme všetci rovnako a jediné, čo po nás zostane, budú naše deti a to, ako sme ich vychovali.”

„Wow Samo!” nechápali sme, kde sa táto múdrosť v ňom zjavila. Jeho reč nabrala úplne nový rozmer.

„Je to pravda! Štúr ma mnohému priučil a v budúcnosti chcem byť ako on. Aj otcovi poviem, nech sa vráti z Nórska domov. Veď dom už máme postavený, aj na vysoké školy nám všetkým odložil financie, už nám nič nechýba. Len jeho prítomnosť.”

„Tak veru. Keby sa človek celý život naháňal len za peniazmi, vôbec by si ho neužil. A vraví sa, že dôležitejšia je cesta ako cieľ. Preto by sme mali venovať náš čas veciam, ktoré nás zaujímavú a ľuďom, na ktorých nám záleží, lebo ani nevieme ako a oni sa pominú.” Súhlasil Kajo.

„Poviem vám, mám rád Slovensko a som hrdý na to, že som sa narodil práve tu. Tú snahu našich predkov, ich boje, poty a krviprelievanie nám nikto z koreňov nevytrhne. Vždy tu bude s nami ich statočnosť a obeta. Je to celé tam, v našom štátnom symbole, v našej slovenčine…”

„A v našej hymne.” Janko doplnil Samov malý prednes.

„Tak veru. Od teraz si pri jej znení vždy spomeniem na Ľuda a na to, ako túžil, aby sa v tatranských končinách namiesto maďarčiny ozývala slovenčina.”

„A ako sa nebál ozbrojeného povstania.” K prednesu sa pridal aj Kajo. „On a mnohí iní Slováci. Riskovali za nás životy. Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú, zastavme ich bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú. Ožili veru. Tak, ako bratislavský študenti.”

„A oni sa stratili. Ostali sme Slovákmi, ustáli sme ten nečas pochmúrny. Vďaka ti, Ľudovít, za naše Slovensko. Mám ho rada.” 

„Aj ja.”

„Ja tiež. Vďaka.”

„Ja som sa už vyjadril.” 

„Dobre decká. Spite. Ráno ideme späť do Modry.” Napomenul nás Kajo. Úplne som zabudla pri tom všetkom zabudla na náš najhlavnejší problém. Ešte stále sme boli v minulosti. Mala som však pocit, že Záhada strateného Slovenska bola už pre nás štyroch

vyriešená. 

 

Ráno ma prebudili nemilosrdné slnečné lúče, ktoré mi ako v každý pekný deň svietili cez okno priamo do tváre. Bola som doma, vo svojej vlastnej posteli, pod svojou vlastnou perinou. 

Rýchlo som sa posadila. Štúr bol len sen? Aj všetko ostatné? Neverila som vlastným zmyslom a bola som z toho veľmi sklamaná. Musela som poriadne dlho spať! 

Načiahla som sa za telefónom, ktorý kompletne nabitý, spokojne odpočíval na mojom nočnom stolíku. Po zapnutí wifi pripojenia mi ihneď prišla správa na Messengri z novovytvorenej skupiny. Písal Samo.

„Decká, musíme sa urýchlene stretnúť. Čakám vás o pätnásť minút v parku pred školou.” 

– KONIEC –

 

Drahí čitatelia, 

ak ste sa čítaním tohto príbehu dostali až sem, k úplnému záveru, chcem sa Vám veľmi pekne poďakovať. Naozaj dúfam, že ste so Záhadou strateného Slovenska strávili príjemný (zhruba) mesiac a pol, a že vo Vás niečo zanechala. Ak by Vám to nerobilo veľký problém, veľmi by ma potešilo, ak by ste v komentároch nechali hocijaké myšlienky, nápady, či pripomienky – čo sa Vám nepáčilo alebo naopak, páčilo. 

Mňa počas tejto doby tešilo hlavne sledovať narastajúce počty prečítania článkov. Vravela som si, že keby človek nechcel čítať  ďalej, tak by článok s rovnakým názvom neotvoril po 10. či 20. krát. Nedávno ma prenáramne potešila ešte jedna vec, o ktorú by som sa s Vami chcela podeliť. (Pravdupovediac, potešila je slabé slovo. Radosťou som bola celá bez seba.) Príbeh bol ocenený cenou prvej prémie, v literárnej súťaži O Cenu Jána Červeňa 2018, ktorú každý rok vyhlasujú Matica Slovenská a Orol tatranský. Keď už nemal dostatok potenciálu pre vydavateľov, dostalo sa mu aspoň špeciálneho uznania. :))

Ďakujem Vám ešte raz krásne za čítanie so mnou, majte krásne leto a užívajte dňa. 

A prosím, nikdy nikdy nepovedzte, že Slovensko je na nič. Nie je síce dokonalé, ale je naše. 🙂

Záhada strateného Slovenska: 32. časť

13.06.2018

Netušili sme, či by bolo vhodné niečo povedať, tak sme sa len rýchlo usadili v poslednej lavici a diskusia pokračovala. Miestnosť bola relatívne malá - pravdupovediac, predstavovala som si ju viac »

Záhada strateného Slovenska: 31. časť

11.06.2018

Musel ho napísať, spontánne, nemajúc pri sebe denník a potom ho sem len tak vložil. Rýchlo som začala čítať: 18. marec 1853 Duša človeka rozbitá je na tisíce malých črepín, keď zo života viac »

Záhada strateného Slovenska: 30. časť

09.06.2018

Po vypočutí básnickej výpovede sa plamienok, ktorý som uprene sledovala, ponoril do ticha. Mali sme dočinenia s naozaj významnou osobou. Neohliadajúc na historické fakty, Ľudovít Štúr bol viac »

Ivo Nesrovnal, primátor, Bratislava

Ivo Nesrovnal bude opäť kandidovať za primátora Bratislavy

25.06.2018 11:40

Súčasný primátor hlavného mesta SR Bratislavy Ivo Nesrovnal bude v novembrových komunálnych voľbách opäť kandidovať za primátora.

ZŠ, Spišská Nová Ves, základná škola,

Chlapec, ktorý zomrel po telesnej, mal vývinovú chybu. Rodičia o nej nevedeli

25.06.2018 11:21

Tragédia sa stala na Základnej škole O. Kožucha v Spišskej Novej Vsi. Žiak, ktorý skolaboval, mal iba 14 rokov.

Sahara, Alžírsko, migranti

Kráčaj alebo zomri: Alžírsko nemilosrdne vyhnalo tisíce migrantov na Saharu

25.06.2018 11:19

Viac než 13-tisíc migrantov ponechalo Alžírsko napospas osudu v Saharskej púšti bez jedla a vody v priebehu uplynulých 14 mesiacov.

protest, gorila, vazovova

V kauze Gorila je 16 trestných stíhaní

25.06.2018 11:09

Okrem vyšetrovateľov nikto nevie, čoho sa trestné stíhanie týkajú.

siska

Give your life a deep breath!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 61
Celková čítanosť: 71325x
Priemerná čítanosť článkov: 1169x

Autor blogu