Založ si blog

Záhada strateného Slovenska: 31. časť

Musel ho napísať, spontánne, nemajúc pri sebe denník a potom ho sem len tak vložil. Rýchlo som začala čítať:

18. marec 1853 

Duša človeka rozbitá je na tisíce malých črepín, keď zo života odíde milovaná bytosť. Adela Ostrolúcka bola mojou dlhoročnou priateľkou. Bola to slečna urodzená, múdra a vzdelaná, no mužskému oku neunikla ani jej nesmierna krása. Zamiloval som si ju už pri našich prvých stretnutiach v Zámockom Podhradí. Vtedy som pevne horel za to, dostať túto dušu spásonosnú na stranu nášho slovenského ľudu. Dobrá Evka Jonášová, bola mi v tomto smere pravou rukou. Avšak roky pribúdali a ja som v sebe spozoroval úplne iný cit, ktorý vyvrcholil na bále začiatkom roku 1848, v Grassalkovičovom paláci. Vtedy som sa slečne Adelke vyznal z hĺbky môjho mužského srdca. Nedalo sa poprieť, že cítila to isté. Nastala naša jar, ako to Adelka nedávno opísala. Túto jar ale kruto prerušila revolúcia vo Viedni. Nemohol som sa netešiť. Veci národné boli mi vždy prednejšie ako veci osobné. Vzájomne sme sa, kvôli postaveniu môjmu a postaveniu jej vznešeného rodu, od seba vzdialili. Neskôr sa rodina Ostrolúcka presťahovala do Viedne. Na Adelku som si veľakrát spomenul a bol som si istý, že ona na mňa spomína tiež. Raz mi prišiel list. Bol som v ňom pozvaný  na návštevu. S radosťou som všetko prijal, hoci s osvieteným pánom Ostrolúckym nám do reči už nebolo tak, ako kedysi. Bojovali sme už za rozdielne veci. Adelku som odvtedy navštevoval častejšie, hoci moje modranské väznenie mi príliš časté návštevy nepovoľovalo. Rozprávali sme sa ako vždy – o záležitostiach národných, umení, hudbe, veciach našim srdciam blízkych, ale nikdy o našej vzájomnej náklonnosti. Neskôr mi prišiel list, prekvapivo, od Evky Jonášovej. Písala, že Adelka chorľavie a bolo by vraj vhodné, keby som ju prišiel navštíviť. Neváhal som ani minútu. Urodzená slečna bola naozaj ťažko chorá. Jej nekonečná krása zbitá pod ťarchou zlomeného zdravia. Rozprávali sme sa dlho sami. Potom prišla do izby jej rodina a ona pred všetkými spomenula na našu spoločnú jar. Vonku svietilo nádherné slniečko. Adelka naposledy vzhliadla na tú krásu, nežne zašepkala „Moje slniečko” a s úsmevom na tvári zatvorila oči. Veru poviem vám, nebolo na svete otupnejšieho pocitu ako tento. Človek zostal prázdny, bez výhliadok do budúcnosti. Bojovať za národ, to je vec vznešená. Nikdy by som svoj život a mladosť neobetoval ničomu inému. Avšak ľudská bytosť nevyhne sa ani takémuto citu, nech sa snaží čo ako si ho zo srdca vytrhnúť. Láska k Márií Pospíšilovej – to bola veru zapálená fakľa rozjareného mladíka! Hoc bolo náramne ťažké taký cit opustiť, vidiac Máriu šťastne vydatú s deťmi, mi aspoň zčasti prinieslo pokoj do duše. Avšak Adelka, tá pre našu dospelácku lásku obetovala všetko. Chápala, že vec národná je pre mňa dôležitá a nesnažila sa odvrátiť ma od nej. Naopak, celým srdcom ma podporovala, slovenský ľud si kvôli mne obľúbila. Nakoniec za to všetko životom zaplatila. Za to jej buď, matička zem, ľahká. 

Ticho. Moje oči skenovali papier od vrchu dole. Takýto príspevok plný citu k žene som naozaj nečakala. Bol krásny. Čítať opravdivé vyznanie muža bolo krajšie ako najpredávanejší román Danielly Steelovej. Tešila som sa a zároveň smútila, lebo ich láska zostala nenaplnená. Tak predsa bol Ľudovít len obyčajná, smrteľná ľudská bytosť, schopná takého vznešeného citu akým je láska. Z vlastnej skúsenosti som o nej veľa nevedela, no v knihách sa o láske veľa písalo a s pokojom v srdci som mohla povedať, že tu na papieri naozaj láska bola. Aké romantické. Možno by som mala Ľuda varovať, aby sa vykašľal na revolúciu a zostal žiť s Adelkou, lebo jej život a teda ani ich spoločné šťastie, dlhé nebude, ale hneď teraz som si dokázala predstaviť, čo by mi na to odvetil. 

Uložiac si tento príspevok do pamäte ako môj najobľúbenejší, som moju myšlienkovú debatu o Ľudovom súkromnom živote opustila a pripojila sa radšej k živej debate o filme Stroj času, v ktorom sa istý fyzik snaží dokázať, že cestovanie v čase je možné. Bratislava už klopala na dvere.

Pán kočiš nás vyložil pred obrovským, kamenným bytovým domom na rušnej, priestrannej ulici. Žila pohybom ľudí, odetých do honosných šiat a kabátcov, ale zazrela som aj vandrákov v baloniakoch, rôzne koče a dopravné prostriedky a kde tu sa mihol aj nejaký dobytok. Tam bola priviazaná kravka o drevený plot, inde zas voly oddychovali pred vozom so slamou.

Ľudovítov byt bol na najvyššom, štvrtom poschodí. Dvere nám otvorila mladá, asi dvadsaťpäť ročná dievčina v bledomodrých bavlnených šatách a kuchárskej zástere. Vlasy mala uviazané do jednoduchého uzla a tvár bledú. Z útrob bytu sa ozýval štrngot príborov a tanierov – zrejme sme prišli práve v čase obedu. 

Ľudovíta Štúra sme tam však nenašli. Vraj sa dnes zúčastňuje diskusie o budúcnosti Slovenska ako krajiny ležiacej na území Uhorska, niekde na evanjelickom lýceu. Odporcom jeho je Lajoš Kossuth. Ak pridáme do kroku, za štyridsať minút by sme sa tam mali vraj dostať. Dôležité je prejsť na druhú stranu rieky a potom sa opýtať ľudí. Mali by vedieť, kde sa lýceum nachádza. 

Dievčina spočiatku pôsobila odmerane a hlavne nedôverčivo, no keď sme jej povedali, že nás posiela pán farár Karol Štúr z Modry a teda Ľudovítov brat, výraz tváre sa jej rozjasnil. Predstavila sa nám ako ich sestra – Karolína Štúrová. Dnu nás však nevpustila, no ihneď nás vyslala za bratom.

Neprotestovali sme. Stretnúť rozprávača z denníka bolo predsa našim cieľom. Našťastie musel maďarský kočiš po namáhavej ceste napojiť svoje dva koníky a my sme ho našli stáť ešte stále pred hlavným vchodom. Opýtali sme sa, či by nás nezaviezol k evanjelickému lýceu, lebo my by sme ho v meste ťažko hľadali. Sama som si nebola istá, koľko ľudí by rozprávalo našim jazykom. Chvalabohu cestu k lýceu poznal a nebola dlhá, čiže nežiadal od nás peniaze navyše. Alebo mu možno Karol Štúr nariadil zaviezť nás všade, kam budeme potrebovať, a zaplatil dopredu. 

Tak či onak, sme sa k lýceu dostali bez menších komplikácií. Premávka v Bratislave nebola kedysi ani zďaleka taká hustá ako dnes, semaforov a  dopravných značiek taktiež nebolo, v pouličných lampách som zazrela sviečky a po rôznych billboardoch či reklamách taktiež ani chýru, ani slychu. Namiesto nich tu viedli prašné cesty, po ktorých sa potulovali zvieratá, ktoré by ste v dnešnej Bratislave už len márne hľadali. Kravy, ovce, kozy, na trhoch sliepky, kačky, psy a mačky. Mesto malo v sebe úplne iného ducha. Páčilo sa mi to. Ľudia na trhoch veselo štebotali, ruky si podávali, úsmevy vymieňali. Malé deti sa kde – tu naháňali s prakmi, skrývali sa za stánkami s ovocím a potom opäť objavovali za tými so zeleninou. Zaujímalo by ma, prečo neboli v škole. Hladina Dunaja sa pokojne trblietala pod lúčmi septembrového slniečka. Na jeho brehu posedávali ľudia čítajúc obrovské kusy novín, ktoré im zakrývali polky tiel. Iní sa zas prechádzali – v pároch, so psíkmi, či sami. Bolo ich tam mnoho, čo ma priviedlo k otázke, ku ktorej som sa vracala vždy, keď som namiesto školy musela absolvovať povinnú návštevu u zubára či iného odborníka. Všetci tú ľudia nemajú prácu? Čím sa živia, keď si môžu dovoliť takéto pokojné obedné prechádzky okolo rieky? Zdalo sa mi, že ani dnes odpoveď na túto otázku nedostanem…

Budova lýcea bola veľká, trojposchodová budova v tvare písmena V  s hlavným vchodom v cípe tohoto tvaru. Vojsť dnu nám problém nerobilo – vyzerali sme napokon ako študenti, avšak nájsť v toľkej kope chodieb, schodov a dverí tie správe, ktoré by nás priviedli za Štúrom, bola už väčšia výzva. Obrátili sme sa preto na vrátnicu, kde nám postarší pán nerozumel nič, okrem Ľudovítovho mena:

„Den Štúr? Zweiter Stock, rechts, der B-Saal.”

„A sme nahraní.” Vzdychol si zúfalo Kajo. „Asi by sme sa mali rozdeliť a pohľadať to osobitne.” 

„Nie, nie, počkaj.” Naliehavo som ho prerušila. Mala som pocit, že som porozumela inštrukciám. „Povedal niečo cvaj a to je predsa dva – zrejme myslel druhé poschodie? A potom niečo s B. Možno miestnosť B? Ak chceme hľadať, mali by sme začať na druhom poschodí podľa mňa.”

„Hm, za pokus to stojí. Aspoň to znižuje počet dverí na jednu tretinu.”

„Na to si ako prišiel bratu?” spýtal sa nechápavo Samo. Zatiaľ čo mu Kajo vysvetľoval základné princípy matematiky – tri poschodia rovná sa tri tretiny, my sme sa s Jankom vybrali kráčať hore po schodoch. V škole panovalo povinné, vyučovacie ticho. Občas niekto vybehol z triedy a zamieril na záchod, no inak bolo počuť len naše kroky odrážajúce sa od bielych stien – osem podrážok udierajúcich do mramorovej podlahy. 

Na druhom poschodí sme sa rozdelili. Dvaja vľavo, dvaja vpravo. Bolo to veľmi vzrušujúce, ako pátrať po stratenom poklade. Navyše ten pocit, že všetci sa učia a my sa nemusíme… Ja s Jankom sme sa vykročili vľavo, no za malý moment nás takmer pošepky okríkol Samo, aby sme sa obrátili, alebo niečo s B vraj našli. 

Bolo to tam, vyryté do drevenej tabuľky. Saal B. Vymenili sme si rýchle pohľady – teraz alebo nikdy. Za dverami bol Štúr, v našich žilách adrenalín. Kajo nečakal, schmatol kľučku a dvere s vrzgotom otvoril. Desiatky párov očí spočinuli na nás. Patrili študentom, ktorí sa hrbili v dlhých, spojených laviciach, ale aj dvom hlavným postavám, ktoré vpredu viedli rozhovor. Jeden pár očí tmavých ako uhlíky. Našli sme ho.

Bolo to na neuverenie II.

25.07.2018

Bolo to na neuverenie II. Malá Angličanka Zdravím. Moje meno je Dorota Lentilková a pochádzam zo štvorčlennej rodiny. Srandujem. Moje priezvisko nie je Lentilková, ale často ho používam. Veď viac »

Záhada strateného Slovenska: 33. časť

14.06.2018

„Viete, ja si vôbec nie som istý, kam ako národ spejeme - nie som prorok. Ale mám víziu, ku ktorej vediem svoje kroky každým dňom a prosím všemohúceho o silu a pomoc. Tou víziou je slobodný viac »

Záhada strateného Slovenska: 32. časť

13.06.2018

Netušili sme, či by bolo vhodné niečo povedať, tak sme sa len rýchlo usadili v poslednej lavici a diskusia pokračovala. Miestnosť bola relatívne malá - pravdupovediac, predstavovala som si ju viac »

Turecko

Turecko si vo WTO sťažuje na nové americké clá

20.08.2018 19:50

Turecko podalo vo Svetovej obchodnej organizácii (WTO) sťažnosť na Spojené štáty pre ďalšie clá na dovoz tureckej ocele a hliníka.

Tatry, voda, hory, príroda, potok, rieka, les, turistika

V talianskom národnom parku zahynulo päť turistov

20.08.2018 19:34

Skupinu turistov zastihol prudký dážď, keď prechádzali tiesňavami.

vojak, vojskom amráda, Brusel,

Belgicko stiahne vojakov z ulíc, strážiť strategické budovy budú aj naďalej

20.08.2018 18:32

Belgicko od septembra postupne zruší hliadkovanie vojakov v uliciach, ako aj na železničných staniciach a staniciach metra.

Taliansko Sicília loď more migranti záchrana Salvini hrozba

Taliansko ukončilo spor - lodi so 177 migrantmi povolilo zakotviť na Sicílii

20.08.2018 18:30

Rím trvá na tom, že migrantov si budú musieť prerozdeliť ostatné európske štáty.

siska

Give your life a deep breath!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 75369x
Priemerná čítanosť článkov: 1216x

Autor blogu