Založ si blog

Záhada streteného Slovenska: 18. časť

Kapitola 8

Po krátkom občerstvení sme začali rozoberať predstavenie. Začal Janko, čo ma  nesmierne potešilo. Napokon ešte včera doobeda, čiže v škole, by sa na taký, z jeho pohľadu, odvážny krok nikdy nepodujal. Avšak s nami sa mu podarilo naberať sebavedomie.

„Mne sa na tej hre najviac páčilo, ako sa všetko nakoniec dobre vyriešilo. Taký happy end to malo. A ešte aj ako všetci už vedeli, že čo je vo veci, len ten barón nie.” Zachichotal sa.

„Oni ho naschvál nechali v tom, aby zahodil svoju maďarskú hrdosť a ponížil sa k slovenskej roľníckej dievčine. Hoci ona nebola tá, za ktorú ju mal. Fakt to malo pekný koniec.” Pridal sa Kajo.

„Mne sa páčila Capková.” Poznamenal Samo. No samozrejme, ženská úloha hraná mužom. To sa dalo čakať. Avšak jeho vysvetlenie mi otvorilo ústa dokorán: „Ako sa snažila hrať to na veľaváženú pani, ktorá sa naučila hovoriť po nemecky a zabudla na to, odkiaľ pochádzala. Na svoje rodnú slovenskú zem. Najviac sa mi páčilo, keď jej tá barónka pripomenula, že aj jej otec bol len obyčajný slovenský roľník. Či už zabudla… Aby nevyskakovala.” 

„Presne tak!” Úplne som zdieľala jeho dojmy. „A ako bol ten barón v prestrojení nútení hovoriť slovensky, a nie maďarsky, lebo ten falošný barón, s falošnou barónkou a všetci hovorili slovensky, lebo boli pod Tatrami.”

„Akože vážne? Keby sa to odohráva v Komárne tak pochopím. Ale v okolí Liptovského Mikuláša, aby sa vravelo po maďarsky, to už čo za rozum.”

„Presne!” opäť som súhlasila. Bola som tou hrou úplne nadšená. „Tí páni si mysleli, že Maďarom patrí svet. A Miluša, teda tá prezlečená grófka, im ukázala že to tak nie je. A ako si mysleli, že Uhri žijúci v Uhorsku, sú samozrejme len Maďari. A pritom polovicu Uhorska tvorili Slováci. Biedny, no tvrdo pracujúci a čestný ľud. A na konci, keď ten barón, ktorý sprvu uznával len maďarčinu a Maďarov, vyhlásil, že: ‘Slováci nech žijú!
To nech nám bude dňom zmierenia sviatočným!’ a na to zbor odpovedal: ‘Sláva Slovákom i Maďarom statočným!’, som mala zimomriavky na celom tele. Taký slávny záver!” 

„Ojojoj, Kaja sa nám zaľúbila do baróna! Musím priznať, bol to fešák, ten chlapčisko.”  Podpichol ma Karol. Zrejme som svoje nadšenie vyjadrila príliš. Lenže s barónom to nemalo nič spoločné. 

„Tu nejde o baróna.” Ohradila som sa. „Ide o to, že maďarský aristokrat alebo ako ich to nazývali, sa zmieril so slovenským ľudom. Tak sa to predsa aj volalo, nie? Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch.”

„Tak, tak. Pravda. Bola to dobrá hra. Odrážajúca práve toto obdobie. Sami to tu zažívame. Aj na Capkovú sme neraz natrafili. S tou maďarčinou a nemčinou…”

„A tie dve dámy, ktoré sme dnes stretli, boli v podstate ako Miluša a grófka.” Poznamenal Janko. Naozaj. Nemohla som uveriť, že tento fakt mi doposiaľ unikal. 

„Áno! Tá, ktorá hovorila slovensky bola v podstate Miluša, čiže spoločnica tej druhej, ktorá bola vlastne grófka. Zaujímavé, nie? Vidieť to na vlastné oči.” 

„A tým pádom musela táto naša reálna grófka rozumieť slovensky. Navyše, bola na slovenskom predstavení. Asi by tam len tak nesedela, ak by nerozumela.” Janko opomenul ďalší fakt, ktorý som si doteraz neuvedomila. Všetko mi dávalo zmysel. Bola som z toho uchvátená. Žijeme v histórií, v dobe mnohých kníh a príbehov. Naozaj to bolo vzrušujúce. Ešte by sme mohli nejakého Jerguša Lapina stretnúť. Alebo sme ho už stretli? Neverila som, že príbehy z kníh sa kedysi naozaj odohrávali. Myslela som si, že sa nazývali príbehmi práve kvôli tomu, lebo boli nereálne a neuskutočniteľné. Avšak teraz som chápala, že všetky tie knihy boli skôr ako legendy a výpovede o minulosti. Wau. 

„Pozrite, Kaja ešte stále spracováva.” Podpichoval ma naďalej Kajo. „Keď sa ti všetko načíta do hlavy, mohla by si mi, prosím, podať Ľudov denník? Rád by som si čosi nové prečítal.”

„Erm, jasné.” Zamrmlala som a načiahla sa po tašku, nepremýšľajúc veľmi nad tým, čo robia moje ruky. 

„Takže, kde sme naposledy skončili?” opýtal sa rečnícky, no denník poznal lepšie ako ktokoľvek z nás, takže správnu stranu našiel za pár sekúnd. „Ahá! Tento príspevok o vzniku slovenčiny sme si čítali medzi prvými. Avšak cítim, že teraz sme už o niečo múdrejší a mohli by sme v ňom nájsť viac. Mám čítať nahlas alebo potichu?”

„Nie, nahlas prosím!” takmer som to vykríkla a potom som pochopila, že to bola len ďalšia rečnícka otázka. Prevrátil očami na znak, že zas zbytočne preháňam a začal čítať:

„16. júl 1843

Myšlienka pána Jána Kollára o všeslovanskej vzájomnosti veľmi ušľachtilá je. Národy slovanské spoločných predkov majú, svojimi jazykmi si rozumejú, spolu v ťažkých časoch búrlivých držať by mali. Aj my sme národ slovenský, jednotný, k slovanom sa radíme, no jazyka spoločného nemáme. Na dorozumievanie bernolákovčinu, biblickú češtinu, nemčinu, maďarčinu a medzi ľudom chudobným rôzne dialekty používame. Absenciu jednotného jazyka vidíme ako najúhlavnejší kameň a prekážku v ceste našej za samostatným, autonómnym národom. Stretli sme sa preto s Jožkom Hurbanom a Miškom Hoďžom v kraji po Nitre nazvanom, tam na Miškovej fare v Hlbokom, v lone statočného tamojšieho ľudu nášho. Rokovanie skončilo sa súrodým rozhodnutím: nutné nám je hovoriť k ľudu nášmu nielen v obecnom, ale aj v pospolitom a vyššom živote nárečím naším, milou našou slovenčinou. Táto naša jednotná slovenčina založená mala by byť na stredoslovenskom nárečí, pretože nárečie toto najčistejším jadrom slovenským je. Pravopis jazyka, fonetický by mal byť a výslovnosť jeho fonologická. Píš ako počuješ, povedal kedysi pán Bernolák, keď ako prvý uzákonil spisovnú slovenčinu na základe kultúrnej západoslovenčiny, v roku pána 1787. Tento jazyk, žiaľbohu, u ľudu slovenského nepochodil. Preto prosím Najvyššieho, aby jazyk náš, milú našu slovenčinu požehnával, chránil a k oficiálnemu uzákoneniu jej napomohol. Pravý Slovan sa nepustí do ničoho bez toho, aby neprosil o pomoc Boha a každé dielo zavŕši tým, že Bohu za jeho pomoc poďakuje.

„Wau. Tak slovenčina má teraz teda len štyri roky. To je riadne kúl, nie?” prvý komentár patril Kajovi, ktorý si rýchlo pospájal dve a dve.

„Mňa by skôr zaujímalo, že ako to fungovalo. Oni traja, z celého slovenského ľudu, sa dohodli na nejakom jazyku a ten mali akože všetci používať?” zamýšľal sa Samo.

„Bratu, veď neboli hlúpi. Jasné, že ich to nenapadlo len tak zo dňa na deň. Určite dlho nad tým premýšľali, že aké nárečie by bolo najvhodnejšie používať, aby s tým súhlasili všetci a tak…”

„Áno, veď Ľudo to aj tak píše. Že by mala byť slovenčina založená na stredoslovenskom nárečí, lebo to je najčistejšie. A bernolákovčina zrejme neuspela, lebo sa západoslovenčina neujala u ľudí žijúcich vo zvyšku Slovenska.” Zrekapituloval hlavné body Janko. Mala som pocit, že teraz je rad na mne. Zaujala ma tam jedna veta:

„Viete, čo trošku v tom príspevku zarazilo mňa? Píš ako počuješ. Nepripadá vám to zvláštne? Veď my tak vôbec nepíšeme. Čo také problémy s vidieť a vyskočiť? Obe začínajú na v, no po jednom nasleduje mäkké i a po druhom ypsilon. Kto to vymyslel?”

„Alebo také problémy samotné? V diktáte nikdy neviem, aké i majú na konci.” 

„A diktát samotný!” Samova narážka o problémoch mi pomohla udrieť klinček priamo po hlavičke. „Prečo je v slove diktát mäkké i, ak ho vyslovujeme tvrdo?”

„Možnože je to slovo prevzaté z cudzej reči.” Navrhol Janko a asi mal pravdu.

„To sedí, ibaže podľa toho pravidla by mu pri prevzatí mali dať ypsilon, nie mäkké i, nie? Aby ľudia vedeli, že ho nemajú vyslovovať ako ďiktát.”

„Je dosť možné, že za tých…” Kajov výraz naznačoval, že v hlave sa mu dejú nejaké výpočty, „stosedemdesiatštyri rokov sa pravidlá pravopisu zmenili. Možno aj viackrát. A už to nie je Píš ako počuješ.”

„Hej, už je to: Dajme všade i-čka a ypsilony, aby sme tých Slovákov pomiatli čo najviac.” Vyslovil úplne seriózne Samuel, no my ostatní sme sa zasmiali. Vedeli sme, kto z triedy má najväčšie červené moria v diktátoch. 

„Ale mne sa to celkom páči tak, ako to je.” Ohlásila som sa ja. Na slovenčinu by som nedala dopustiť. Môj obľúbený predmet. 

„Tebe hej, keď máš z diktátu jednu jednotku za druhou.”

„Ale no, Samko.” Mala som pocit, že by som ho mala nejak povzbudiť. Netušila som, že taká vec ako päťka z diktátu ho dokáže raniť. Hoci mňa by určite ranila, byť na jeho mieste. No mala som pocit, že chalani si z takýchto vecí zvyčajne len uťahovali. „Veď diktáty nie sú tá najpodstatnejšia vec na svete. Čo takí ľudia, ktorí ani nemajú možnosť si nejaký diktát napísať, hoci by chceli? Navyše, vyjdeš zo školy a už to nikdy nebudeš musieť potrebovať, že kam dať aké i. V dnešnej dobe za teba všetko kontroluje počítač.” Cítila som, že by som ho nemala upokojovať takýmto štýlom. Naopak, mala by som mu povedať, že raz sa to určite naučí, ale my sme už ôsmaci a on stále nič.

„Čo keby sme kapitolu Samo a diktáty nechali na inokedy? Možno si to môže prebrať s Dubnickou. Mňa zaujíma ďaľší príspevok.” Prerušil našu debatu do denníka zahľadený Kajo.

„Jasné, čítaj.” Súhlasili sme.

Bolo to na neuverenie III.

27.08.2018

Bolo to na neuverenie III. Hrdzavý vlk Do prázdnin sme sa zahryzli veľkým sústom. Mesiac júl bol už za polkou, slniečko príjemne hrialo a mamine sa od pondelka začala závodná dovolenka. Veľmi viac »

Bolo to na neuverenie II.

25.07.2018

Bolo to na neuverenie II. Malá Angličanka Zdravím. Moje meno je Dorota Lentilková a pochádzam zo štvorčlennej rodiny. Srandujem. Moje priezvisko nie je Lentilková, ale často ho používam. Veď viac »

Záhada strateného Slovenska: 33. časť

14.06.2018

„Viete, ja si vôbec nie som istý, kam ako národ spejeme - nie som prorok. Ale mám víziu, ku ktorej vediem svoje kroky každým dňom a prosím všemohúceho o silu a pomoc. Tou víziou je slobodný viac »

zjuganov, Žirinovský

Putinovo Jednotné Rusko prehralo štvrté gubernátorské voľby

24.09.2018 21:23

Podľa expertov sa protestné hlasovanie javí ako reakcia na nepopulárne rozhodnutie zvýšiť vek odchodu do penzie.

My sme Oleh Sencov, zhromaždenie

Paríž udelil čestné občianstvo Olehovi Sencovovi

24.09.2018 20:50

Ukrajinského filmára v Rusku odsúdili za údajné teroristické aktivity a obchodovanie so zbraňami na 20 rokov väzenia.

nórsko, parlament

Po zadržaní Rusa podozrivého zo špionáže prehľadali Nóri parlament

24.09.2018 20:21

Ruské veľvyslanectvo reagovalo, že muža zadržali pod "absurdnou zámienkou".

kompa, loď, dunaj, gabčíkovo,

Nie je kompa, nie je zmluva. Štátna SVP žiadnu nezohnala

24.09.2018 19:59

Štátnej firme sa nepodarilo zaobstarať si kompu, ktorá mala nahradiť dnes fungujúce plavidlo súkromnej firmy Ponton City.

siska

Give your life a deep breath!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 63
Celková čítanosť: 80267x
Priemerná čítanosť článkov: 1274x

Autor blogu