Založ si blog

Záhada strateného Slovenska: 16. časť

Kapitola 7

 

Od studničky bola už len krátka cesta ku knižnici. Cestu k nej by som zvládla aj o pol noci a to po slepiačky. Moja obľúbená budova. Preto som hrdo, hoci len na pár minút, prebrala velenie. Chalani nepoznali moje skratky. Otvorená by mala byť do piatej. Snáď sme to nezmeškali. 

Keď som ju v diaľke zazrela, poskočilo mi srdce. Moja knižnica v devätnástom storočí. Premohla ma túžba preskúmať ju zvnútra. Bleskovo som prekonala pár schodov, ktoré ma delili od vchodových dverí. Na ostatných som úplne zabudla. Horlivo som sa načiahla za kľučkou a takmer som do mohutného, dubového dreva vpálila nosom. 

„Karolína, kam sa ponáhľaš. Tie dvere sú zamknuté.” Hlasy za chrbtom ma prebrali z denného snívania. Ako je to možné? Že by už bolo po piatej? Alebo majú iné otváracie hodiny? Začala som hľadať nejaký informačný papierik. Nebol tam. 

Náhle sa dvere dokorán otvorili a vyrútil sa z nich akýsi pán. Mohol mať okolo šesťdesiatpäť rokov a vyzeral ako čašník z päťhviezdičkovej reštaurácie. Jeho dokonalý smoking dopĺňala upravená šedivá brada, ktorá sa mu pri ušiach plynule spájala s nakrátko ostrihanými prešedivenými vlasmi.

„Um Gottes willen! Was macht ihr hier? Geht weg, ungezogene Kinder!” zhúkol na nás mohutným hlasom v reči, ktorej sme nerozumeli. Avšak spôsob jeho vyjadrovania naznačoval, že mu niečo neskutočne prekáža a nám bleskovo došlo, že sme to my. Vzali sme preto nohy na plecia a stratili sme sa mu z dohľadu. Opäť sme pred niekým utekali a naša pozitívna nálada z obedu bola preč. 

„Toto je snáď zlý sen! To čo bolo za jazyk? A kde je knižnica?” žalostne som zakvílila, keď sme zastavili v uličke medzi domami. Museli sme sa uhnúť na okraj, lebo práve prechádzal povoz s volmi. Pokrčili sme nosmi. Nuž chlapci, toto nie je Old Spice. 

„Odhadoval by som to na nemčinu. Občas je vo vojnových filmoch počuť kričať nejakých Nemcov a myslím, že toto znelo dosť podobne.” Dedukoval Karol.

„Tak. A knižnica… Netuším, možno niekde inde. Možno ju do hentej žltej budovy presunuli len v dvadsiatom storočí.” Poznamenal Janko. 

„A kde ju teda nájdeme?”

„Môžeme sa niekoho opýtať. Určite bude vedieť, kde je knižnica, aj keď do nej nechodí. Ako ja. Na základke tam mal predsa každý povinnú návštevu.” Ozval sa Samo. Jeho nápad sa mi pozdával. Prešli sme sa teda pár metrov smerom k centru, keď sa oproti nám zjavila prvá živá duša. Bol to postarší pán, jednoducho oblečený do béžovej bavlny. Dlane mu zdobili mozole a vo vlasoch mal šediny. 

„Dobrý deň! Môžeme sa, prosím vás, opýtať, kde je tu v Modre knižnica?” vysúkal zo seba asi najzdvorilejšiu vetu v jeho živote Samo. 

„Knižnica?” pozrel na nás nechápavo. „A to ja neviem, čo také slovo znamená. Ja poznám len maštaľ, chalupa, pole, studnička, jalovica…” chlapík si pri vymenovávaní pomáhal prstami, „ale knižnica?”

Sprvu sme si mysleli, že sa týmto spôsobom snaží vyjadriť svoje spoločenské postavenie a hoci vie, kde sa knižnica nachádza, informovať nás o jeho ťažkej práci je dôležitejšie ako pomôcť nám nájsť cestu. Avšak stačilo pár ďalších viet z úst tohto dedinského uja a pochopili sme, že naozaj nepozná cestu ku knižnici. Rozhodnutí splniť náš dnešný cieľ sme sa vybrali hľadať ďalej, priamo do centra. Ako sme očakávali, našli sme v ňom viacej ľudí než v bežných uličkách a o čo lepšie, keď títo ľudia predstavovali mestský typ obyvateľstva. Taký typ určite rád číta, knižnicu nám pomôžu nájsť raz-dva. 

Oslovili sme prvé dve dámy, ktoré nám skrížili cestu. Jedna z nich mala na sebe bledožlté honosné šaty zdobené rôznymi perlami či šperkami a v rukách zvierala malý slnečník. Druhá bola tiež veľmi slušne oblečená, no jej odev prezrádzal, že v rámci spoločenského postavenia je aspoň o level nižšie. Obe však boli mladé, do tváre veľmi pekné, dievčinami bolo by možné ich pomenovať a ich veselá konverzácia prezrádzala, že sú z nich výborné priateľky. 

„Dobrý deň, prepáčte, neviete náhodou, kde nájdeme knižnicu?” opýtala som sa tentokrát ja. Honosnejšia dáma najskôr zmätene prebehla po nás očami, potom vrhla pohľadom aj na jej spoločníčku a napokon nám odpovedala:

„Entschuldigung. Ich spreche kein Slowakisch.” 

„Vraví, že nehovorí po slovensky, ale ja viem, že rozumie. Len sa hanbí rozprávať. Zatiaľ. Spolu na tom pracujeme.” Darovala nám teplý úsmev druhá dáma. „Hľadáte knižnicu?”

„Áno. Viete, kde sa nachádza?” tento rozhovor som prebrala ja. 

„Zlatí moji, knižnicu má predsa každý doma.” Veselo sa rozosmiala.

„To je jasné, ale my hľadáme verejnú. Viete, takú, kde môže prísť hocikto a požičať si knihu. Vziať si ju domov, prečítať a potom zas vrátiť.” Chalani sa chichúňali na mojom jednoduchej definícií. 

„Taká knižnica?” dievčinasa vážne zamyslela. „Takú veru nepoznám. Ale je to úžasný nápad! Mať miesto, ktoré slúži celému mestu na vzdelávanie a oddych. Môžu v takej knižnici ľudia zostať, povedzme, aj dve hodiny a čítať tam?” 

„No jasné! Máte tam aj miesta, kde si môžete sadnúť a čítať alebo si robiť poznámky. A nikto vás nevyrušuje.”

„Skvelý nápad! Mali by sme ho zaviesť v Modre. Vyzbierať knihy od ľudí, ktorí už o ne stratili záujem a sústrediť ich do jednej budovy. Mnohí mešťania by sa rozhodne potešili.” 

„No, ani neviete ako.” Zamrmlal Samo, čo našu štvoricu rozosmialo, lebo presne vyjadril aké veľké potešenie dáva mestská knižnica jemu v našich dňoch. 

„Úžasné, ďakujem vám mládež.” Zaštebotala nadšeným hlasom, no potom urýchlene zmenila tému. „Prepáčte, ale my sa vlastne ponáhľame. Dnes prišlo do mesta ochotnícke divadlo zo Sobotišťa. Slovenským národným divadlom nitrianskym ho nazývajú. Dnešné predstavenie má byť vraj špeciálne, lebo to bude premiéra, v ktorej nám zahrá aj samotná dcéra zakladateľa tohto divadla, Anička Jurkovičová. Divadlo zvyčajne hrávajú len muži, ak mi rozumiete.” 

„Naozaj? Aj ženské role hrajú muži?” začudoval sa Kajo.

„Áno. Veď ako inak by to malo byť?” opýtala sa nechápavo dievčina.

„Tak to sa ideme pozrieť.” Vyhlásil bez rozmýšľania Samo. „Dajú sa ešte kúpiť lístky?”

„Ah, na toto predstavenie sa lístky nekupujú. Hrá sa vonku na pódiu a vstup je voľný.” Trošku nervózne pozrela na hodinky. „Ale začína už o piatej, takže ak ho chcete vidieť, mali by ste si pohnúť. A my taktiež. Kľudne nás nasledujte, je to len dve minúty odtiaľto. Gehen wir, gnädigste Frau?” S otázkou sa obrátila na svoju pani.

„Ja, wir müssen die besten Platzen haben.” Odpovedala a potom obe vykročili rezkým krokom smerom na juh.

„Aufwiedersehen.” Za chodu na nás zakričali. Že išlo o pozdrav je jasné bez debaty. 

„Tak ideme aj my, no nie?” súril nás Samo. Jeho urgentný záujem o divadlo ma zarazil. Alebo vlastne ani nie. Nebol to záujem o divadlo ako také. Povedala by som, že to bol skôr záujem vidieť mužských hercov v ženských úlohách. 

Prišli sme práve vo chvíli, keď uvádzač v krátkosti informoval publikum o hlavnej zápletke predstavenia. Hra sa volala Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, napísaná Jánom Palárikom a jej hlavnou témou bolo zmierenie medzi Maďarmi a Slovákmi, ako aj medzi aristokraciou a biednym, chudobným ľudom. S chalanmi sme zostali stáť v poslednom rade, zatiaľ čo neznáme dámy obsadili dve voľné miesta niekde v strede provizórneho hľadiska. 

Hra sa začala. Publikum náhle utíchlo. Pravdou bolo, že dve hlavné ženské úlohy boli predsa len hrané ženami, no tej tretej, starej pani Capkovej zrejme nenašli herečku a tak ju hral jeden postarší pán. Úplne seriózne z neho bola stará žena a nikomu to nepripadalo smiešne. 

Predstavenie sa mi veľmi páčilo. Nevedela som sa dočkať, ako sa o ňom s chalanmi porozprávam. Zaujímalo by ma, či prežívali tiež rovnaké pocity odporu voči maďarským barónom a ich betónovým názorom na slovenský ľud. 

Po skončení sme v dave ľudí zazreli pána farára Karola Štúra. Dúfajúc, že si našu štvoricu nestihol všimnúť sme radšej snažili ubziknúť najkratšou možnou trasou preč z námestia. 

Náhle sme museli zastaviť na rohu uličky. Niekto na nás kričal, aby sme naňho počkali. Bol to Paľko samozrejme, s iným človekom sme tu priateľské vzťahy ani nemali. Vyzeral úplne inak. Čierne nohavice a biela nedeľná košeľa z neho urobili nového človeka. V rukách držal našu olejovú lampu. 

„Dúfal som, že vás tu nájdem.” Zalapal po dychu, keď nás konečne dobehol. „Tu je vaša lampa.” Nastrčil nám predmet do rúk. Prebral ho Samo.

„Ďakujeme krásne, Paľko.” Poďakovala som sa za celú skupinu. „Otec ťa pustil na predstavenie?” 

„Otec? Kdežeee.” Zatiahol. „Nevedia, že som tu. Ešte stále sú na poli. Ale mamka sľúbili, že ma budú kryť, ak by sa vrátili skôr. Veľmi ma to mrzí, že musia klamať, ale naozaj som predstavenie chcel vidieť.” 

Vtedy mi došlo, čo sa tu dialo. Matka videla v jej najstaršom synovi potenciál a nechcela mu odoprieť možnosť sa vzdelávať, či sa kultúrne vyžiť. Tak to predsa robili vážení páni. Aj klamať a zbiť by sa pre neho nechala.

„Musím sa preto ponáhľať domov, aby otec nezistili.” Dodal Paľko vzápätí. 

„No jasné, bež. Vďaka, radi sme ťa opäť videli.” Zakričali sme za ním. Naozaj mal naponáhlo.

„A my si musíme nájsť nejaké miesto, kde sa pokojne usadíme a tiež aj prístrešie na dnešnú noc.” Vyhlásil Kajo, keď sa nám Paľko stratil z dohľadu.

„Pravda.” Pochytila som to jeho chorobné slovo už aj ja. 

„Rozmýšľal som nad nejaký jelením krmelecom.” navrhol Janko.

„Krmelec?” chalani sa nechápavo pozastavili nad neznámym slovom. 

„No veď to zariadenie na kŕmenie lesnej zvery. Poľovníci tam ukladajú seno, chápete. Možno by sa tam dalo pohodlne prespať.”

„Aha. A kde taký nájdeme?” 

„Možno niekde za mestom, čo ja viem. Určite nie tu, v centre.” Na výraze tvárí tých dvoch som badala, že ďalšia noc v sene sa im veľmi nepozdávala. Dobrodružstvo je jedna vec, no pohodlný spánok je nenahraditeľný. Akýsi krmelec in posteľ len tak jednoducho nenahradí. 

„Čo ak nás v noci napadne nejaký jeleň, ktorý si nás pomýli so svojou potravou?” opýtal sa celkom vážne Samo.

„Kamo, jelene sú bylinožravce. Mňa by skôr zaujímalo, že čo ak nás tam načape nejaký poľovník, že mu plašíme zver. Budeme mať ešte väčší prúser.”

„Alebo by sme mohli nájsť poľovnícky posed a vyspať sa tam. Je to v podstate ako malá chatka vo vzduchu, nie?” navrhla som ja. Raz som bola s Betkou na prázdninách u jej babky na dedine. Na posede sme strávili dlhé hodiny. 

„Nooo, len tam sa veľmi nevyspíš, sú tam len tvrdé laty všade.” Podotkol Janko.

„Ja si myslím, že ako kde. Niektoré sú celkom luxusne zariadené.”

„Ako myslíte decká. Len sa mi tu nezačnite hádať. Ja navrhujem ísť do prírody a nájsť prvé vhodné miesto na prespanie. Riskovať nejakého ďalšieho šialeného pána domu, dvora a maštale už nemienim. Jedna noc strachu mi bohato stačila.” Vyslovil v rýchlosti Kajo a bez upozornenia sa vybral preč.

Bolo to na neuverenie II.

25.07.2018

Bolo to na neuverenie II. Malá Angličanka Zdravím. Moje meno je Dorota Lentilková a pochádzam zo štvorčlennej rodiny. Srandujem. Moje priezvisko nie je Lentilková, ale často ho používam. Veď viac »

Záhada strateného Slovenska: 33. časť

14.06.2018

„Viete, ja si vôbec nie som istý, kam ako národ spejeme - nie som prorok. Ale mám víziu, ku ktorej vediem svoje kroky každým dňom a prosím všemohúceho o silu a pomoc. Tou víziou je slobodný viac »

Záhada strateného Slovenska: 32. časť

13.06.2018

Netušili sme, či by bolo vhodné niečo povedať, tak sme sa len rýchlo usadili v poslednej lavici a diskusia pokračovala. Miestnosť bola relatívne malá - pravdupovediac, predstavovala som si ju viac »

Turecko

Turecko si vo WTO sťažuje na nové americké clá

20.08.2018 19:50

Turecko podalo vo Svetovej obchodnej organizácii (WTO) sťažnosť na Spojené štáty pre ďalšie clá na dovoz tureckej ocele a hliníka.

Tatry, voda, hory, príroda, potok, rieka, les, turistika

V talianskom národnom parku zahynulo päť turistov

20.08.2018 19:34

Skupinu turistov zastihol prudký dážď, keď prechádzali tiesňavami.

vojak, vojskom amráda, Brusel,

Belgicko stiahne vojakov z ulíc, strážiť strategické budovy budú aj naďalej

20.08.2018 18:32

Belgicko od septembra postupne zruší hliadkovanie vojakov v uliciach, ako aj na železničných staniciach a staniciach metra.

Taliansko Sicília loď more migranti záchrana Salvini hrozba

Taliansko ukončilo spor - lodi so 177 migrantmi povolilo zakotviť na Sicílii

20.08.2018 18:30

Rím trvá na tom, že migrantov si budú musieť prerozdeliť ostatné európske štáty.

siska

Give your life a deep breath!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 75355x
Priemerná čítanosť článkov: 1215x

Autor blogu