Založ si blog

Záhada strateného Slovenska: 2. časť

Kapitola 2

Rýchlo som si do tašky nahádzala všetko potrebné. Telefón, peňaženku, zápisník s perom a malú fľašku s vodou. Nestíhala som. Keďže sa chalani chceli stretnúť už o štvrtej a ja som mala po školu hudobnú, musela som sa veľmi ponáhľať. Nemala som čas sa ani najesť a ktovie, dokedy nám to bude dnes trvať. Zomriem od hladu. 

Netušila som, aký je plán, keďže velenie vzali do rúk Samo s Kajom a ja s nimi nie som zrovna najlepšia kamarátka. Avšak na druhej strane som bola rada, že úlohu prijali takto aktívne už od prvého dňa a nebudem ich musieť do toho tlačiť či robiť veci za nich. Pre mňa bolo jediným šťastím, že bol v skupine aj Janko. Bol nižšej, tenšej postavy, nebol futbalista a už vôbec nie triedny frajer. Blond vlasy a modré oči. Trošku tichý, no ak sa človek prihovoril prvý, dalo sa s ním porozprávať o čomkoľvek. 

Rozhliadla som sa po kuchyni. Snáď mi už nič netreba. Ešte kľúče z chodby a môžem vyraziť. Hodila som letmý pohľad do zrkadla, hoci som vedela, že keby som vyzerala akokoľvek, urážlivým narážkam sa nevyhnem. Z odrazu na mňa žmurkol pár vystrašených modrých očí, zasadených do bledej tváre lemovanej hnedými hustými vlasmi. Nebuď hlúpa Karolína. Čoho sa bojíš. Horšie to už aj tak byť nemôže. Sú to idioti. Snáď z toho raz vyrastú. Ty máš na to prežiť dnešné poobedie! Keď sa vrátiš, urobím ti horúce kakao. Usmiala som sa nad vlastnými myšlienkami a vyšla z prázdneho domu. Rodičia boli v práci a bratia niekde vonku. V rýchlosti som zamkla, nasadla na bicykel a vybrala som sa smerom ku škole. Zrejme budem minútu meškať, no budú to musieť prežiť. 

Prišla som na minútu presne. Oprela som si bicykel o plot a vošla do areálu. Chalani už sedeli na lavičkách a živo debatovali. Prvý ma zahliadol Samo.

„Krinolína, meškáš!” skríkol na mňa. Jeho nová prezývka sa dostávala do bežného používania.

„Nemeškám, je rovných 16:00.” Namrzene som mu do tváre otrčila displej môjho mobilu. 

„Páči sa ti tvoja nová prezývka? Tentokrát som sa riadne hecol, nie? Je skvelá!” uťahoval si zo mňa hneď od začiatku. Ostatní dvaja len čušali.

„No…” chcela som ho tiež nejako počastovať, napríklad Bravčiak alebo Pingvin, no túžila som, aby sa toto stretnutie skončilo čo najrýchlejšie. 

Náhle sa mu úplne nečakane zmenila nálada. Takmer som tú zmenu neustála: „Neboj, už ťa tak nenazvem. Rozhodol som sa, že keď chceme, aby naša práca prinášala úžitok, musíme spolu všetci čo najlepšie vychádzať a preto budeš od dnes pre mňa len Kaja… Ehm, teší ma, Samo.” Natrčil mi ruku, ako pri zoznamovaní. Neverila som vlastným ušiam. Bolo to nádherné gesto vzhľadom na jeho bravčové správanie, no ruku som mu nepodala. Nebudem sa predsa prezrádzať, že s radosťou vítam túto príjemnú zmenu. 

„Vymysleli ste niečo?” položila som svoju otázku smerom ku Kajovi a Jankovi, nevšímajúc si jeho gesto. Samo svoju ponúkanú ruku zasa nenápadne stiahol.

Prvý sa ozval Karol: „Máš tu bicykel, však? Chceme ísť na malý lov po meste. Prehľadať staré domy a tak. Či niečo nájdeme.”

V momente som mu musela skočiť do reči: „Čo ste?! To sa nesmie! Čo ak nás chytia policajti, že beháme po cudzích domoch! Hoc sú aj rozpadnuté!” ten nápad sa mi absolútne nepozdával.

„Ale prosím ťa, Krino… Kaja. Nebuď zbabelá. Vidno, že najradšej tráviš čas nad knihami. Nič sa ti nestane. My ťa zaučíme.” začal ma presviedčať Samo.

„Ach, no ako chcete…” nechcela som zostať v hanbe, aj keď to s tými knihami bola pravda. Milujem beletriu. „Ale poďme hneď teraz, kým je ešte svetlo.”

„Hádam sa len nebojíš duchov?” posmievali sa mi chalani.

„Nie, ale po tme toho veľa nepohľadáte.”

„Pravda. Poďme.” Zavelil Kajo, nasadli sme na bicykle a vybrali sa pátrať. Cítila som sa ako z filmu. Netajím sa tým, že spočiatku sa mi naša skupinka naozaj nepáčila. No teraz som mala pocit, že by to mohlo fungovať. Usmiala som sa. Možno z nás konečne prestanú byť nepriatelia. 

Zastavili sme pred prvým opusteným domom, ktorý sa nám po ceste naskytol. V mestách tých starých domov veľa nenájdete. Vždy ich buď likvidujú, alebo renovujú, aby neničili celkový dojem. Modra nie je výnimkou. Samo sa poobzeral po ulici. Bola ľudoprázdna – až na jedného chodca, ktorý sa nám pomaly strácal z dohľadu. Nakoniec jeho chrbát zabočil vpravo a zmizol medzi vzdialenými bytovkami. V tej sekunde vydal rozkaz: „Vzduch je čistý, ideme dnu!” 

„A bicykle so sebou. Pre istotu. Aby o nás nikto nevedel.” Doplnil ho Kajo.

„Okej.” Mne a Jankovi neostávalo nič iné, len súhlasiť. Pochybujem, že by on tiež takto chodil do starých domov pre zábavu.

Nenápadne sme vošli dnu cez ošúchané, drevené dvere, ktoré držali silou vôle len na spodnom pánte. Už pri vstupe bolo znať, že miesto bolo poznačené vandalmi. Niektoré okná boli rozbité, steny popísané rôznymi nápismi a všade, kam som sa pozrela, bol bordel. Miestnosti tam boli len dve plus malá chodbička a schody do pivnice. Rozhodli sme sa preskúmať hneď prvú izbu, podľa všetkého kuchyňu spojenú so spáľňou. Okrem odpadkov, prachu a špiny sa v nej dali rozoznať veľmi staré kachle, jeden veľký stôl so vstavanou skrinkou, jeden menší, jedna stolička a lavica. Určite tam pár kusov nábytku aj chýbalo. Kde by inak uskladňovali šálky napríklad. Možno ich vešali na stenu, ktovie. Zaujímalo by ma to. 

„Hej Kaja, čo si taká zasnívaná. Dajme sa do hľadania.” prebudil ma Samov hlas. 

„Ach, samozrejme.” Zohla som sa, aby som otvorila dvierka vstavané v stole. Boli tam dva hrnce a jedna žufanka. Nič, čo by sa dalo použiť v prezentácií. Hoci neviem, prečo ich tu nechali, keď všetko ostatné odišlo s poslednými majiteľmi. Asi tieto tri kusy už nepotrebovali. A možno sa o dom dlhú dobu nikto nestaral a začali ho napádať taký vandali ako Samo s Kajom, ktorý si vzali všetko, čo by sa im mohlo hodiť. 

„Aha. Lístok na ľoď do Ameriky.” Zvolal Janko a zamával nad hlavou zožltnutým kusom papiera. 

„Ukáž!” v stotine som pri ňom stála a načahovala ruku za lístkom. Staré dokumenty ma fascinovali. Predstavovaním si niekdajších ľudí, ktorí ich kedysi držali v rukách, som dokázala stráviť dlhé minúty. Znamenali pre nich veľa a ja, po toľkých rokoch, mám tú možnosť sa ich dotknúť tiež. 

„Loď do Ameriky.” Riekol opovržlivo Samo. „Slovensko bolo vždy veľmi na hovno krajina. Keď si chceli ľudia zarobiť na slušný chlieb, postaviť si dom, museli cestovať do zahraničia. Tráviť tam dlhé roky, bez rodiny. Niektorí z nich sa nikdy nevrátili. Decká vychovával iba jeden rodič. Ak odišli preč obaja, zostali deti susedom, tetkám, kmotrám. Mnohé z nich po rokoch svojich vlastných rodičov ani nespoznali. Od tých čias prešlo možno aj pár storočí a Slovensko je stále na nič. Môj tatko trávi väčšinu roka v Nórsku. Najskôr zarábal peniaze, aby nám s mamkou mohli postaviť dom. Teraz preto, lebo by sme z toho slovenského platu sotva vyžili. Ani nás nevidel vyrastať, už máme všetci traja -násť. Sám sa vyjadril, že na Slovensko sa vráti až na dôchodok. Teraz má tridsaťosem rokov. To sa ešte načakáme…” Samo sa na chvíľu utíšil. Potom pokračoval: „Neznášam to tu. Premýšľam, že keď skončím strednú, tak pôjdem za ním. Obyčajný stavbár tam zarobí viac ako u nás doktor. Navyše, tu ma aj tak nič dobré nečaká. Človek robí za necelé tri eurá na hodinu. Čo má z toho života. Ani dom poriadny postaviť, ani na dovolenku ísť. Naši susedia neboli nikdy v živote pri mori, lebo ich rodičia pracujú obaja tu.” 

„Veru, moja mamka je celý život učiteľka a zarába práve toľko, aby sme vyžili.” Pridal sa k lamentovaniu nad zlou ekonomickou situáciou v našej krajine aj Kajo. Zohýbal sa práve nad kachľami, keď som si uvedomila, že je z nás štyroch asi najkrajší. Teda… vyzerá najlepšie. Nebol tak dobre oblečený ako Samo, no rozhodne mal športovejšiu postavu. Jeho opálená pokožka, tmavé vlasy a tmavohnedé oči z neho robili celkom pohľadný typ chlapca. Moje premýšľanie prerušil jeho príspevok k slovenskej situácií: „Keby nedostávala vdovské a my sirotské, asi by sme skončili na ulici. Veľmi sa trápi, aby mňa a sestru nejak vychovala. Ocko nám veľmi chýba, avšak ten náš sa už nikdy nevráti. Buď rád, že ten tvoj sa aspoň raz za čas ukáže, Samo.” Skonštatoval smutne. Vedeli sme, že Kajo prišiel pred rokom o otca, no počuť to takto otvorene z jeho úst ako výpoveď, prinieslo celej veci úplne iný rozmer. Bolo mi ho ľúto. 

„Ja viem bratku.” Samo potľapkal kamaráta súcitne po pleci, no vo vykresľovaní svojej rodinnej situácie ho to nezastavilo: „Ale aj tak. Želám si, aby sme sa všetci narodili v Nórsku a žili tam pokope ako jedna kompletná rodina. A nie tu, v tomto kraji, ktorý je tridsať rokov za opicami.”

„Aj moja sestra radšej odišla do zahraničia.” Ozval sa nesmelo Janko a my všetci sme zostali bez pohybu. Nikto by nečakal, že sa zapojí do konverzácie. 

„Veď vravím, že odtiaľto každý len prchá.” Pokračoval v prikladaní žeravých uhlíkov na hlavu nášmu Slovensku Samuel. Mňa však zaujímalo, čo robí Jankova sestra v zahraničí. A navyše som ho chcela podporiť v rozprávaní, keď sa konečne raz sám od seba ozval, bez vyzvania. 

„Vážne? A kam išla? Prečo? Pracovať? Koľko má rokov? Chodila na výšku?” Chrlila som jednu otázku za druhou. Možno ich bolo priveľa. Nevedel sa z nich vymotať.

„No… ona má dvadsať. A tam išla študovať. Do Anglicka išla. Vraj na Slovensku sa študovať neoplatí, radšej môže ísť hneď do fabriky kábliky spájať a nelámať si hlavu študovaním.”

„To vážne? To je riadne! A kde je? Ako dlho tam už je?” prikladala som otázky. Kajo so Samom sa len prizerali, ako tí dvaja ťuťmáci dokážu viesť zmysluplnú konverzáciu. Určite to nikdy predtým nevideli. Taký zjav.

„Nooo… Myslím, že v Manchestri a študuje ekonómiu. Druhý rok teraz.”

„Wow! Má môj obdiv!”

„Určite sa odtiaľ už nevráti. Všetci, ktorí okúsia že vonku sa peniaze ľahšie zarábajú si dobre premyslia, či sa oplatí ísť späť alebo nie. A ekonómka, jak by dal!” narušil našu plynulú konverzáciu Samo svojim jednoznačným vyhlásením. Zdalo sa, že v tejto veci má jasno. Zo Slovenska iba preč. 

„Práveže ona sa chce vrátiť, lebo verí, že môže Slovensku pomôcť. A navyše je veľmi rodinný typ. Zakaždým keď spolu voláme tak vraví, ako jej veľmi chýbame a že by sa hneď vrátila, keby ju neviazalo štúdium.”

„Prosím ťa. Ešte nezačala pracovať. Potom uvidíte. Nevráti sa. To viem na sto percent.” Zanovito trval na svojom Samo. „Slovensko nestojí za nič. Povedal som to teraz a poviem vám to aj o jedenásť či šestnásť rokov, keď sa stretneme na stretávke. Ak sa mi bude chcieť prísť kvôli nej späť.”

Samo sa už rozhodne videl ako boháč niekde na Kanárskych ostrovoch, ktorému sa neráči navštíviť bandu deciek, s ktorou kedysi dral školské lavice. Pardon. Nie na ostrovoch. V Osle. 

Mala som pocit, že teraz, keď všetci vypovedali svoje storky ohľadom mizernej slovenskej situácie, čakalo sa na mňa. Aby aj tá bifľovaná hlava vyriekla nejakú zmysluplnú myšlienku a prispela do ohniska hanlivých urážok našej rodnej krajiny. Určite to má naštudované odzadu dopredu. Vyzná sa. Nemala som na to absolútne chuť. Je pravda, že politika mi nevoňala, v ekonomike som sa nikdy nevyznala, moji rodičia ťažko pracovali, ale veľa nezarábali a tiež som nikdy nevidela more, lebo sme nemali na to, ísť na dovolenku. Ale nedokázala by som hovoriť také zlé veci o mojej vlasti. Veľa sme po Slovensku cestovali, lebo ocino pracuje ako vodič autobusu a mali sme kedysi tento druh dopravy zadarmo, takže sa nemôžem sťažovať, že by mi v detstve alebo aj teraz niečo chýbalo. Ale to asi záleží od stupňa náročnosti každého človeka. Taký Samo by sa mohol sťažovať, že má namiesto iPhonu len LG alebo namiesto Stredozemného mora len Bojnický zámok, ale mne to problém nerobilo. 

Nič som nepovedala. Zastávať svoju rodnú krajinu v spoločnosti týchto troch som sa neodvážila. Na dlhšiu chvíľu nastalo medzi nami ticho. Počuť bolo len občasné šuchnutie či buchnutie. Postupne sme sa po jednom presunuli do druhej miestnosti.  Boli v nej dve manželské postele. Bez matracov, jednej dokonca chýbal aj rošt. Okrem nich tu bol aj písací stolík a veľká drevená skriňa. Pravé dvierka mala trochu pootvorené. Bolo vidno, že ju už pred nami niekto vyprázdnil. 

„Poďme pohľadať iný dom, veď tu nič nie je.” Ozval sa zrazu Samo. Zvuk jeho hlasu ma trošku naľakal. Zvykla som si na to pracovné ticho. 

„Ešte by sme mohli behnúť do pivnice. Na chodbe som zazrel dvere, možno budú odomknuté.” Navrhol Kajo.

„Dobre, ale rýchlo. Nemali by sme sa v jednom dome zdržiavať príliš dlho. Pre istotu.” Súril nás samozvaný vodca skupiny.  

„Pravda. Ideme.” 

Mala som pocit, že ich začínam mať rada. Vôbec z nich neboli takí trápni frajeri, na akých sa v triede hrali. Naopak, pôsobili dosť rozumne a inteligentne. Premýšľali hlavami a vedeli sa dohodnúť. Bola som rada za výber tejto skupinky. 

Dvere na chodbičke pôsobili zamknuto. Keď sa ich Samo snažil otvoriť, namiesto očakávaného cvaknutia mu tá stará, zhrdzavená kľučka zostala v ruke. Chalani sa dosť hlasno zachichotali. Nemôžem som tvrdiť, že mne táto situácia nepripadala komická. 

„Pšt, nesmejte sa a radšej sa rozostúpte.” Vyslovil Kajo a rukami naznačil, aby sme sa uhli na stranu. Jediným švihom nohy kopol do dverí, ktoré sa s rachotom prevrátili a zostali ležať na schodoch do pivnice. 

„Nemáte zač.” Riekol a prvý sa pustil preskúmať suterén. „Dávajte si pozor, aby ste si z tých dverí neurobili surf. Je to totiž dosť pravdepodobné.” Ako to vyslovil, ten kus dreva sa pod ním naozaj pohol a on sa zviezol na ňom až dole, kde urobil kotrmelec. 

„Vďaka za názornú ukážku.” zvolal za ním Samo s úškrnom v hlase. 

Spolu sme sa vybrali do pivnice. Kajo tam na nás už čakal. Ohromený, neschopný slov. Svetlom z telefónu nám umožňoval vidieť priestor okolo nás. Miestnosť, v ktorej sme sa ocitli, pivnicou či komorou rozhodne nebola. Ani sa na ňu absolútne nepodobala. Bola plne zariadená. Dovolila by som si povedať, že sem sa zatiaľ žiadni vandali nedostali. Na prvý pohľad v nej bolo všetko upratané a usporiadané, nikde žiaden bordel, len prach a pavučiny. Bola dosť malá, no zato tu bolo dosť kusov nábytku. Veľký písací stôl, za ním pekne uložená stolička, mnoho skriniek a poličiek s rôznymi zložkami a papiermi. V rohu stáli malé kachle. Pri nich ležali tri polienka dreva, ktoré posledný majiteľ domu nestihol spáliť. Miestnosť vytvárala dojem pracovne. 

„Vytiahnime si všetci telefóny,” navrhol veliteľ „bude tu viac svetla. A dajme sa do roboty, aby sme mohli čoskoro odísť. Podľa mňa tu určite niečo nájdeme. Je tu veľa predmetov.” 

„Viete čo?” opäť som neverila vlastným ušiam. Tentokrát som to však bola ja, kto sa rozhodol rozprávať a nechápala som, kde sa to vo mne bralo. Za celý čas, ktorý sme tu strávili, som totižto nechávala svoj jazyk relaxovať. Nebola som si istá, či ma chalani nevysmejú, alebo či nebudem vravieť úplne zbytočnú, očividnú vec. Zabrániť sa tomu už, bohužiaľ, nedalo. „Je super, že máme hneď od začiatku jasného vodcu, nie? Aspoň budeme mať o čom na prezentácií rozprávať.”

„Haha,” zasmial sa Samo, „pravda. Ja som vodca, Kajo je môj asistent, Jano bude… lokaj a ty chyžná.” Nastalo ticho, nikto jeho vtip nepochopil. Ak to teda bol vtip. „Srandujem, zapnite si svetlá.”

Siahla som do vrecka po telefón. Na displeji mi svietila smska od Betky. Jej skupinka sa tiež stretala dnes poobede. Písala, že sa cíti úplne trápne, ale Palo asi nič netuší a dokonca sa snaží zapájať ju do debaty. Vkuse sa pýta na jej názor a asi práve preto sa cíti zahanbene. Neskôr povie viac a je zvedavá, ako sa vodí mne. Rozhodla som sa, že jej odpíšem až keď budem doma. Vo funkciách som pohľadala baterku a telefón sa rozžiaril. Konečne som mala príležitosť rozhliadnuť sa viac okolo seba. Bola som priamo pri písacom stole, na ktorom sa povaľovalo viacero predmetov. Olejová lampa, husacie pero, potom niečo, čo pripomínalo tuš, no mňa najviac zaujala kopa papierov. Boli písané v rôznych jazykoch adresované rôznym osobám. Osoba, ktorá tu žila, musela byť veľmi vzdelaná. Aspoň v oblasti jazykov. 

„Našiel som Bibliu!” skríkol zrazu Samo, ktorý sa hneď vedľa mňa prehrabával v zásuvkách písacieho stola. 

„Ukáž!” zvolal Kajo a vzal knihu, korú mu Samo podával. Bola malá, no hrubá. Viazaná v čiernej koži. „Ty pako. To je nejaký… denník.” Zasmial sa a položil ho na stôl. Skočila som po ňom ako piraňa. Z čítania denníka človeka z minulosti, navyše nejakého inteligentného, by som sa tešila viac ako z prvého snehu. V krátkosti som doň nahliadla. Zdobilo ho krásne úhľadné písmo. Na prvej strane boli krasopisne napísané akési citáty, jeden hneď pod druhým, ale nebol ku nim uvedený autor. 

„Človek bez svedomia je koža biedna, daromná, 

národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“ 

„Až keď vlasť svoju v srdci nájdeš, vtedy domov sa dostaneš.”

„Decká?” prerušil bližšie skúmanie predmetu v mojich rukách nesmelým tónom Janko. Hneď som denník zatvorila. „Tak som premýšľal, čo keby sme vzali na prezentáciu túto olejovú lampu? Dala by sa dosť veľa opisovať. Vyrobená zo skla a kovu, slúžila ako zdroj svetla, pričom bolo potrebné naplniť ju olejom a mať dostatočne dlhý knôt. Keď sa nad tým zamyslíte, je dosť zaujímavé, ako mohla taká vec fungovať. A na porovnanie dáme samozrejme normálnu lampu, ktorá funguje pomocou elektriny.”

Zostali sme v nemom úžase. Toto bol asi najdlhší monológ, aký sme kedy od Janka počuli. Ak nerátame ústne odpovede a recitovanie básničiek. 

„Wow, to je dosť dobré.” Uznanlivo pochválil jeho nápad Samo.

„Pravda.” Pridal sa Kajo. 

„Mne sa tiež páči, no…” chcela som s nimi zdielať nápad, ktorý mi práve skrsol v mysli a veľmi ma nadchol. „Mala by som tiež jeden návrh, keby ste dovolili. Tento denník je tiež dosť zaujímavý predmet. Kedysi doň zapisovali ľudia svoje myšlienky, zážitky, ale používali ho aj na plánovanie, zapisovanie udalostí, aby nezabudli kam majú kedy prísť a podobne. Dnes používajú ľudia na tieto veci telefóny a notebooky.” Tak veľmi som sa snažila preniesť na chalanov moje nadšenie, no hneď ako som dorozprávala, som cítila, že som ich veľmi nepresvedčila.

„Pekný návrh Kajuš, no dúfam, že sa nenahneváš, ale Jankov sa mi páči viac.” Zmietol moju myšlienku v okamihu Kajo. Ako omrvinky zo stola. Ale bol mierny, nechcel ma raniť. Samova poznámka bola o sto stupňov ostrejšia:

„Chceš mi povedať, že ty si nezapisuješ tie dievčenské trapošiny do svojho malého, ružového denníčku aj v dnešnej dobe.” Opäť som v ňom cítila niečo z toho triedneho frajeríka. Bolo očividné, že sa ma dotkol. Kajo ho šťuchol lakťom pod rebrá. 

„Ale kľudne si ho vezmi domov a pre mňa za mňa ho preštuduj odpredu dozadu aj opačne. Každému je jasné, že ťa zaujal.” Pokračoval Samo, aby zjemnil svoju nemiestnu pripomienku. 

„Ďakujem za povolenie.” Odpovedala som namrzene a strčila som si denník do ruksáčika. Avšak musela som uznať, že Jankov nápad s lampou bol omnoho lepší, ako ten môj. 

„Oukej decká. Jano, ber lampu, Kaja ty si zober tú svoju Bibliu, Kajo… ty zober seba a poďme preč z tohto domu, pokiaľ nás tu niekto nájde. Stavím sa, že ak sem prídeme o mesiac, tak tu nebude trištvrtina vecí. Rozkradnú to rôzne decká z mesta.” 

„Čuduješ sa? Sami sme si čosi vzali.” Uškrnul sa Kajo. „Netvár sa ako neviniatko, bratku.” 

„Pravda.”

„Heeeej, nepoužívaj moje…” Kajovu nárážku prerušili hlasné kroky. V miestnosti nad nami niekto bol. A nebol sám.

„Pšt!” zahriakol ho Samo. „A sme v keli. Ak tí ľudia uvidia tie padnuté dvere a pôjdu sem dole, nájdu nás tu a je s nami koniec.”

„Prosím ťa,” prvá som sa spamätala ja. „Koľko dospelákov navštevuje opustené domy? To budú tiež len nejaké neposlušné decká.”

„Možno sú to nejakí záujemcovia o kúpu.” Nedal sa.

„O kúpu domu, ktorý sa čoskoro rozpadne. Nebuď strachopud. Ideme.” Zavelila som. Sama som nechápala, kde sa to vo mne berie a tiež ani faktu, že sa ma všetci na môj rozkaz rozhodli nasledovať. Ako vodca skupiny som sa absolútne necítila dobre. Najmä nie teraz, keď som musela kráčať prvá hore po schodoch. 

Prešla som prvých päť a na plošinke som sa zháčila. Tie dvere, ktoré Kajo len pred chvíľou vykopol a použil ako surf, už neležali na schodoch, ale boli späť pripevnené na pántoch, otvorené dokorán. Veľmi ma to vystrašilo, no chalani pichali do mňa prstami, aby som sa pohla ďalej. V absolútnom tichu sme vyšli až do chodbičky. Skoro som odpadla. Keby za mnou nestál Janko, asi by som sa zrútila späť dole, udrela si hlavu a už sa nikdy nezobudila. Dom bol plne rekonštruovaný, na chodbičke bolo viacero párov topánok a vo vedľajšej izbe sa mihla postava muža. 

Miesto, kde deti môžu byť deťmi

19.04.2024

Božie cesty sú nevyspytateľné a mám pocit, že v Ugande to platí viacnásobne. Počas môjho šesťmesačného pobytu v Ugande minulý rok sa mi s Božou pomocou podarilo rozbehnúť jeden nový pekný projekt—detský domov, v ktorom môžu vyrastať opustené deti a siroty, ktoré nie sú HIV pozitívne. Takých je tu tiež veľa. Nízka gramotnosť a nedostatok vzdelávacích [...]

Môže EduPage fungovať v Ugande?

09.04.2024

Školský systém EduPage netreba slovenskému publiku asi špeciálne predstavovať. Známy je najmä medzi učiteľmi, žiakmi a ich rodičmi. Niektorí ho chvália, niektorí naň nenachádzajú pekného slova, no pri oboch si treba uvedomiť, že softvér môže byť len tak dobrý alebo len tak zlý, ako sa ho rozhodneme používať. Podobnými slovami som sa snažila ukončiť dvojdňové [...]

Sviatky Veľkej noci po ugandsky

02.04.2024

Milí priaznivci našich ugandských dobrodružstiev, skutočnosť, že sa vám opäť prihováram na tomto blogu, znamená len jedno. Do Ugandy som sa vrátila hoc len dočasne, ale s obrovskou radosťou v srdci. Moja agenda je tentokrát úplne odlišná, avšak o tom možno porozprávam v inom článku. Fantastické je, že sa do Ugandy vrátila aj Janka, opäť ako dobrovoľníčka [...]

kalamita, lykožrút, Čierny Balog

Mimoriadnu situáciu pre lykožrúta rozšírili aj na okresy Revúca a Detva

23.04.2024 10:56

Na lykožrútovú kalamitu v okolí Čierneho Balogu upozornili lesníci začiatkom marca.

medveď, svit

Po cyklistickom chodníku vo Svite sa pohyboval medveď

23.04.2024 10:43

Mesto Svit v Popradskom okrese vyzýva obyvateľov i návštevníkov na opatrnosť.

sunak

Rada Európy aj OSN kritizujú plány Británie na deportácie migrantov do Rwandy

23.04.2024 10:35

Migrantov by mali deportovať bez ohľadu na ich pôvod, ak prídu do Británie nelegálne.

Hasičské auto / Hasiči / Požiar / Požiarnik /

Pre požiar vo Výbornej prišli o strechu nad hlavou takmer dve desiatky ľudí

23.04.2024 10:13

Pri požiari štyroch jednoduchých stavieb sa nikto nezranil.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 94
Celková čítanosť: 206437x
Priemerná čítanosť článkov: 2196x

Autor blogu